Text: Július Brutus
V posledných rokoch sa v kinách čoraz častejšie objavujú filmy, ktoré oslovujú aj architektonickú komunitu a prinášajú témy, ktoré presahujú samotné stavebné umenie. Po dokumente Československá architektúra 1959 – 1989, ktorý minulý rok reflektoval jednu z dôležitých etáp našich dejín, prichádza do kín ďalší film, ktorý vzbudzuje veľké očakávania – Brutalista. Snímka s fiktívnym príbehom, ktorý sa až príliš podobá prežitej realite mnohých. Sleduje životnú cestu architekta hľadajúceho samého seba a zrkadliaceho svoje vnútro na ceste zo žiarivého funkcionalizmu k temnému brutalizmu. Autorský film scenáristu a režiséra Bradyho Corbeta s Adrienom Brodym v hlavnej úlohe patrí medzi favoritov na najvyššie filmové ocenenia, vrátane Cien filmovej Akadémie 2025.
Je dôležité zdôrazniť, že ide o fiktívny príbeh, aj keď jeho základné motívy vychádzajú zo skutočných historických udalostí s hlbšími historickými kontextami, ktoré sú až príliž prítomné aj v našich stredoeurópskych dejinách architektúry. Film sleduje osud židovského architekta Lászlóa Tótha, ktorý po prežití koncentračného tábora emigruje na počiatku 50. rokov z komunistického Maďarska do Spojených štátov. Dúfa, že v Amerike nájde slobodu, úspech a priestor na realizáciu svojich architektonických vízií, no postupne zisťuje, že realita sa často líši od predstáv. Cesta z najhoršieho ľudského utrpenia holokaustu a cesta späť na vrchol je priam až nedosažiteľná.
Hoci sa príbeh priamo neodvoláva na slovenskú architektúru, môže s ňou byť pocitovo a symbolicky prepojený viac, než si pripúšťame. Pripomína osudy mnohých stredoeurópskych prenasledovaných architektov, nie nevyhnutne iba židovského pôvodu, a zároveň reflektuje širší kontext emigrácie, identity a profesijného naplnenia. Autor textu sám počas filmu myslel na mnohých s podobným osudom, pričom v tvári Adriena Brodyho sa ľahko hľadali aj črty Fridricha Weinwurma. Čo by bolo s týmito ľuďmi, keby mali právo prežiť a možnosť ďalej tvoriť?
Architektúra ako metafora času a večnosti
Fundamentálnym výstupom filmu je však samotná architektúra. Nie je len kulisou, ale stáva sa metaforou. Pamätníkom šťastia a smútku ale aj túžby po naplnení. Film zdôrazňuje, že architektonické dielo často presahuje jednotlivca, jeho tvorca ba ani klient neraz nevidí jeho konečnú realizáciu a budovy žijú vlastným životom dlho po jeho smrti.
Tento oblúk času je silne prítomný v celom filme, no najviac ho umocňuje záverečná scéna, ktorá bez slov hlavného hrdinu naznačuje, že architektúra je osud, ktorý je spojený s večnosťou. Odhodlanie a láska k architektúre často prevyšujú osobné vzťahy – prekonávajú emocionálne väzby k okoliu, rodine či klientom a stávajú sa celoživotným poslaním.
Vizuálna pocta brutalizmu
Film okrem silného naratívu prináša aj vizuálnu oslavu brutalizmu. Pracuje s charakteristickou estetikou surových materiálov, betónu, dramatického svetla a monumentálnej hudby, ktorá akoby bola architektúrou samotnou. Brutalista/Brutalizmus tu idú po pravom význame slova, aj mimo kontextu architektúry. Film sprevádza surovosť, nadčasovosť a nekontextuálnosť. Architektúra sa tu stáva zrkadlom psychológie hlavnej postavy, jej vnútorného napätia, odcudzenia aj nádeje. Brutalista tak ponúka nielen filmový zážitok, ale aj hlbokú úvahu o architektúre – o jej sile, o jej spojení s časom a o jej schopnosti pretrvať dlhšie než jej tvorcovia. Pre architektov a milovníkov architektúry je to film, ktorý treba vidieť.