Čo to vzniká za mestom

Martin Šveda | text vyšiel v magazíne Koncept 2/2023

Dnes je zrejmé, že celosvetový rozvoj miest sa deje predovšetkým prostredníctvom rozrastania predmestí – suburbanizáciou. Tento proces postihol prakticky všetky mestá vyspelého sveta a neobišiel ani Bratislavu. Rozsiahla výstavba rodinných domov, výrobných a skladových areálov, ako aj obslužnej infraštruktúry zasiahla prakticky všetky obce v okolí hlavného mesta a natrvalo zmenila pôvodný vidiecky a poľnohospodársky ráz tohto regiónu. Napriek skutočnosti, že ide o jeden z  najdynamickejších  procesov súčasnosti, v spoločenskej diskusii často tápeme, ako pomenovať priestor, v ktorom sa tento proces odohráva. Je to predmestie, suburbium alebo zóna prímestských satelitov? A nie je absencia pomenovania len prirodzeným dôsledkom ambivalentného charakteru tohto priestoru? 

Medzi mestom a vidiekom

Mestá strednej a východnej Európy prešli počas obdobia štátneho socializmu špecifickým vývojom, ktorý sa podpísal na odlišnom formovaní prímestského priestoru. Ako si všíma Sonia Hirt (2007), jedným z najviditeľnejších rozdielov medzi „kapitalistickými“ a „socialistickými“ mestami je prakticky absencia suburbánnej mestskej periférie. Namiesto rozľahlých prímestských obytných oblastí, ktoré sú typické pre kapitalistické mestá, socialistické mestá mali pomerne zreteľný okraj oddeľujúci sídliská od voľnej vidieckej krajiny. Tam, kde sa končil posledný „panelák“, sa bezprostredne začínala vidiecka krajina. 

Po roku 1989 sa však situácia zmenila. Monofunkčné rezidenčné areály, ktoré sa „rozliali“ do prímestskej krajiny, sa stali typickým prejavom suburbánneho rozvoja postsocialistických miest. Za tri porevolučné desaťročia živelný a neregulovaný rozvoj suburbanizácie priniesol reťazec dôsledkov podobných vývoju v ostatných častiach sveta. Ako však upozorňujú L. Sýkora a K. Stanilov (2014), skúsenosti zo západných miest v regulovaní expanzie mesta do prímestskej krajiny neboli dostatočne rozpoznané a efektívne využité. Fragmentácia novej zástavby na množstvo relatívne samostatných rezidenčných lokalít vytvorila prostredie, ktoré býva často kritizované vo viacerých aspektoch, pričom sa zdôrazňuje najmä jeho monofunkčnosť, priestorová a energetická neefektívnosť, sociálna homogénnosť alebo chýbajúca identita. Pôvodne ostrá hranica medzi mestom a vidiekom sa stala rozmazanou. 

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že zázemia veľkých miest majú charakter prechodného územia nielen z hľadiska priestoru, ale aj času a kultúrnych aspektov (Harris a Lehrer 2018). Tranzitívny charakter priestoru obklopujúceho mestá je kľúčovou charakteristikou, vďaka ktorej v odbornej literatúre, ale aj vo verejnej diskusii, vznikla potreba konceptualizácie tohto „medzipriestoru“. Prstenec obkolesujúci mesto a oddeľujúci ho od vidieckej krajiny sa zvykne označovať ako mestský okraj (urban fringe), respektíve akoprímestská zóna (peri-urban zone). Táto zóna však nie je len prechodným územím medzi mestom a vidiekom, ale predstavuje aj  teritórium špecifických väzieb a vlastností, akými sú najmä nižšia hustota zaľudnenia oproti mestu, nekompaktná zástavba, fragmentované využitie pôdy, závislosť od dochádzania za prácou či slabá územná správa. Tieto osobitné vlastnosti nás podnecujú vnímať prímestské územie ako samostatnú priestorovú entitu. 

Predmestie, satelit či suburbium?

Ako teda tento priestor špecifických vlastností pomenovať? Táto otázka zamestnáva urbanistov či geografov už veľmi dlho a môžeme ju vystopovať až do obdobia prvej republiky, kedy sa objavili prvé moderné suburbanizačné tendencie na našom území. Obyvatelia Bratislavy sa vtedy začali vo väčšej miere sťahovať do prímestských obcí, dnes už aglomerovaných mestských častí mesta. Tento proces zaujal aj Jána Hromádku, ktorý patril medzi najvýznamnejšie osobnosti súdobej geografickej vedy na Slovensku. Pre priestor za hranicami kompaktného mesta používa Hromádka francúzsky výraz „banlieue“, keďže „naša literatúra ani jazyk ľudový nemá mena, ktoré by tento špeciálny francúzsky názov vyjadrovalo, ba ani v našej zemepisnej vede sa dosiaľ odborné meno neutvorilop“. Pre Hromádku je formovanie „mestského obvodu“ esenciálnym znakom veľkomesta, ktoré dáva vzniknúť špecifickému zázemiu, ktoré slúži pre potreby zásobovania mesta poľnohospodárskymi produktami a pracovnou silou, ktorých denné toky má zabezpečiť hustá sieť železnice a „hradských“.

Hromádka siahol po francúzskom slove, keďže v medzivojnovom období bola práve francúzska geografická škola silnou inšpiráciou pre domácich vedcov. Deje sa to aj v súčasnosti, keď cudzojazyčnými slovami vypĺňame prázdny priestor pre rozmanité javy v spoločnosti. Z angloamerického prostredia, ktoré dominuje odbornému diskurzu, sme tak prebrali termín suburb. Podobne ako väčšina slovanských jazykov, ani slovenčina nemá jednoznačný ekvivalent tohto pojmu. Hoci v odbornom diskurze sa odvodeniny od tohto anglického termínu používajú bežne (suburbánny, suburbium, suburbanizácia), vo verejnosti sa tento termín prakticky neobjavuje. Aké výrazy teda používame pre pomenovanie priestoru novej rezidenčnej výstavby v zázemí mesta? Čo hovoria jednotlivé pomenovania o vnímaní tohto fenoménu? 

Jazykovo asi najbližšie anglickému pojmu suburb je slovo predmestie, ktoré je doslovným prekladom urb – mesto, sub – pred. Jeho význam je však iný. Hoci v sebe obsahuje polohu, ako aj silnú väzbu k mestu, nezachytáva podobné sociálne a priestorové charakteristiky ako suburb v angloamerickom prostredí, ktorými sú nižšia hustota zaľudnenia a sociálna selektivita. Práve naopak, predmestie sa v našom postsocialistickom priestore spája s vyššou koncentráciou obyvateľstva v projektoch hromadnej bytovej výstavby a je tak viac označením „nepokojného“ prostredia mestskej zástavby v okrajových polohách mesta, než „pokojnej“ vidieckej lokality s rodinnými domami. 

V súvislosti s dynamickým (často až živelným) rozvojom v zázemí mesta sa, najmä v médiách, často objavuje výraz „satelit“, resp. „satelitné mestečká“. Toto pomenovanie evokuje obrazy závislosti, nesamostatnosti a izolovanosti rezidenčných štvrtí, prípadne celých obcí v zázemí mesta. Môžeme ho vnímať ako určitú „novinársku skratku“, ktorou sa upozorňuje najmä na negatívne aspekty suburbanizácie. Zároveň však toto pomenovanie obsahuje aj protiklad k tradičnému (staromódnemu) vidieku a nesie v sebe aj prvky modernosti a progresívnosti. 

Vyprázdnený priestor pre pomenovanie zázemia mesta vypĺňajú často sami investori, ktorí prezentujú suburbánne lokality prostredníctvom slovných spojení evokujúcich prírodu či voľný čas (Javorová alej, Pod kopcami, Záhorské sady a pod. ). Sú to však ad hoc pomenovania, ktoré majú predovšetkým marketingový účel. 

Napokon prichádzame k slovu „suburb“ a k jeho slovenským odvodeninám. Prečo sa tento termín nezaužíval, keď v slovenskej lingvistickej praxi existuje nespočetne veľa príkladov etablovania anglických slov? „Suburbium“ je nám pravdepodobne vzdialené nielen jazykovo, ale predovšetkým významovo, keď ho nedokážeme naplniť podobným obsahom, ako v krajinách jeho vzniku. Kým v severoamerickom prostredí je pojem suburbia pevne zviazaný s kultúrou privativizmu, v európskom sídelnom priestore je suburbánny rozvoj do značnej miery ovplyvnený väčšou atraktívnosťou mestského centra, efektívnou sieťou verejnej dopravy, odlišným vnímaním verejného priestoru či silnou tradíciou samosprávy. Nehovoriac o špecifickom kontexte postsocialistických krajín. Obyvatelia, ktorí vymenili život v meste za bývanie v jeho zázemí, sa vo svojom novom bydlisku stretávajú s pôvodným vidieckym prostredím, ako aj s prisťahovalcami z iných regiónov, s odlišnými motiváciami a sociálnym statusom. Na pomenovanie tejto heterogenity však v súčasnosti nemáme vhodný slovenský termín. Pokiaľ však chceme pomenovať celé zázemie mesta, potrebujeme generické označenie, ktoré pokrýva rozmanité miesta a zároveň je sociálne prierezové a významovo „neutrálne“.

Predmestie ako membrána

Chýbajúci termín pre priestor za mestom však nie je len slovenské špecifikum. Ako poukazujú Harris a Vorms (2017), na mnohých miestach sveta neexistuje generické slovo pre urbánnu perifériu, avšak veľa špecifických. Každé pritom odkazuje k trochu odlišnému typu, zóne alebo teritóriu a nevyhnutne aj k sociálnym, kultúrnym a politickým súvislostiam. Každé pomenovanie pritom zapadá špecifickým spôsobom do jazyka a spoločnosti (niekedy v značne lokálnej mierke) a nesie jedinečné, historicky determinované významy, ovplyvňujúce uvažovanie, diskusiu a aktivity v danej oblasti. 

Jeden moment je však univerzálny. „Okraje miest“ sú závislé od špecifického chápania hraníc. Rozhranie medzi mestom a vidiekom nie je iba okrajom dvoch svetov, ale aj samostatnou kvalitou priestoru, membránou, na ktorú sa projektuje vnútorný priestor mesta, ako aj vonkajší priestor vidieka. Táto membrána usmerňuje a absorbuje všetko, čo prechádza medzi týmito dvoma entitami – mestom a vidiekom. 

Boj o podobu miest pokračuje na predmestiach

Prechod medzi mestom a vidieckou krajinou bol vždy kritickým rozhraním ľudskej existencie. Nie je to inak ani v dnešnej dobe. Celosvetová expanzia suburbanizácie naznačuje, že suburbiá sa stávajú novým „bojiskom“, na ktorom sa zvedie zápas o podobu miest 21. storočia. A nejde len o aspekty urbanizmu. Dnes vieme spoľahlivo predpokladať, že nadchádzajúce klimatické zmeny prinesú zvýšené nároky na už energeticky náročné bývanie v rozsiahlych predmestiach svetových veľkomiest. Pri všetkých výzvach, ktoré prináša život na predmestí, bude dôležité, aby sme pred-mestia nevnímali len ako „medzipriestor“ medzi urbánnym a rurálnym svetom, ale ako priestor osobitných kvalít, vlastností a identity. Nech to už pomenujeme akokoľvek.

---

Fotogaléria