Ricardo Flores a Eva Prats sa vyznačujú jedinečným prístupom k obnove objektov. Rehabilitácia a opakované použitie opustených alebo schátraných konštrukcií či ich segmentov spolu s použitím nových materiálov a hmôt vytvárajú unikátny priestorový patchwork zachytávajúci esenciu miesta. Natália Peťková v rozhovore zisťuje, ako si Eva s Ricardom našli cestu k takémuto náročnému a vyťažujúcemu procesu a ako ho boli schopní odprezentovať na výstave Emotívne dedičstvo na prebiehajúcom Bienále architektúry v Benátkach.
Eva, najprv ste študovali architektúru na barcelonskej Škole architektúry ETSAB. Ricardo, vy ste vyštudovali Fakultu architektúry v Buenos Aires. Ako sa vo vašom vzdelávaní pristupovalo k otázkam dedičstva a pamäti?
EP: V Buenos Aires ani v Barcelone ani jeden z nás neabsolvoval predmety o dizajne, ktoré by sa venovali adaptívnemu opätovnému využitiu už existujúcich budov.
RF: Vlastne také predmety ani neexistovali. Práca s už existujúcimi budovami bola spájaná s klasickým prístupom k obnove. To ale nebolo to, čo nás zaujímalo, a nie je to ani to, čo v praxi robíme.
EP: S touto témou sme sa zoznámili vďaka našim prvým zákazkám a súťažiam, ktorých sme sa zúčastnili. Občas sme si mysleli, že nemať zázemie v oblasti ochrany pamiatok je pre nás hendikepom, ale nakoniec sme sa remeslu priučili tým, že sme ho robili, a tiež cez interakcie s rozličnými aktérmi, ktorí sa podieľajú na stavbe. Aj naši klienti zohrali výnimočnú úlohu, vzdelávali nás tým, že sa s nami podelili o to, čo je pre nich dôležité zachovať v už existujúcich budovách, na ktorých sme pracovali.
Mnohí architekti a študenti architektúry si dnes už prirodzene spájajú vašu prácu s týmito témami, a to najmä vďaka tomu, ako ste tému prezentovali v publikáciách, na prednáškach či výstavách. Keď ste v roku 1998 zakladali svoju kanceláriu, aký význam mali pre vás témy dedičstva a pamäti?
RF: Ako už Eva spomenula, naše prvé projekty sa zaoberali opätovným využitím budov. Prvou bola úžasná zákazka v Palme de Mallorca. Mali sme za úlohu premeniť starý obilný mlyn na malé múzeum. Potom nasledovali projekty Casal Balaguer v Palme a Fabra & Coats Gardens v Barcelone, ktoré sa nachádza na starom priemyselnom mieste. Tieto projekty nás podnecovali k tomu, aby sme bližšie vnímali, čo by sme mohli zachovať z už existujúcich prvkov, aby to vyhovovalo aj novému účelu miesta. Náš prístup spočíva v tom, že staré prispôsobujeme novým generáciám. Dnes už vieme svoj zámer jednoduchšie sformulovať a takto sme ho prezentovali aj na Bienále, ale vtedy sme pracovali len podľa citu. Neskôr sme začali cestovať, aby sme videli, ako sa aj iní architekti stavajú k téme opätovného využitia, ako napríklad Carlo Scarpa či Borromini. Zároveň sme neustále pracovali na projektoch. Sme architekti a svoju pozíciu si definujeme praxou. Je dôležité budovať svoju vlastnú kultúru aj spolu s problémami, ktoré práve má.
EP: Ricardo pricestoval do Barcelony, keď sa renovovalo staré mesto. Mali sme známych, ktorí bývali v prekrásnych budovách, no tie budovy sa mali zbúrať, čo v nás vyvolalo obavy, že už tieto nádherné diela architektúry nezdedíme. Ostali sme nepríjemne prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že za touto stratou stoja architekti, ktorí nevideli hodnotu tohto dedičstva. Ako na mladých architektov to na nás malo významný vplyv, tiež nás to pobádalo k tomu, aby sme sa zapojili do súťaží v starom meste v Barcelone alebo v meste Vilanova i la Geltrú.
RF: Architekti, ktorí budovy búrali, boli zo staršej generácie. Boli presvedčení, že na to, aby sa mohli nazývať architektmi, musia stavať nové budovy. Boli to iné časy. Časy, v ktorých tvorili ikonickí architekti. V roku 1998 bolo postavené Guggenheimovo múzeum v Bilbau. Nás ale viac lákalo pracovať s tým, o čo sme mohli naveky prísť.
Pamäť je nevyhnutne selektívna. Ako sa rozhodujete, čím sa budete riadiť z hľadiska etiky aj estetiky?
EP: Keď sa zoznamujeme s budovou po prvýkrát, snažíme sa pracovať bez akýchkoľvek predsudkov. Je to náročné cvičenie, ale kreslením sa snažíme všetko pozorovať bez posudzovania, snažíme sa zbierať spomienky budovy bez toho, aby sme uprednostňovali konkrétne obdobie výstavby alebo epizódu v jej živote. V závislosti od nového účelu budovy sa potom niektoré veci stratia a niektoré sú skryté do úzadia. Samozrejme, stále ostane prítomná naša vlastná a subjektívne vžitá kultúra a vkus a ďalšia generácia bude pravdepodobne vnímať úplne iné aspekty danej budovy.
RF: Keď sa priblížite k budove, vyžaruje z nej istá aura. Považujem za nesprávny postup, ak si najprv architekt zvolí, čo je na budove dôležité zachovať. Fascinujúci je totiž celok. Ak vypichnete iba isté detaily, výsledok bude príliš sterilný. Stratíte auru danej budovy, jej nánosy času. Väčšina vašich projektov je dnes určená pre verejnosť, aj keď pôvodne boli možno budovy alebo plochy používané na súkromné účely. Premýšľate pri práci nad tým, koho spomienky tlmočíte a komu?
RF: Keď pracujete s budovou v súkromnom vlastníctve, ktorá ale bude otvorená pre všetkých, výzvou je nestratiť všetky jej tajomstvá, napríklad o rodine, ktorá v budove žila, ani všetky predošlé predstavy o tom, čo sa mohlo za zatvorenými dverami nachádzať. Ďalšou výzvou je práca so staviteľmi, ktorých nemusí natoľko ako nás nadchnúť záujem zachovať týchto „duchov“ minulosti. Počas výstavby máme veľa práce s vydiskutovaním takýchto názorových rozdielov, aby stavba vo výsledku vyzerala, ako keby sa v nej nič ani neprerobilo.
Náš prístup spočíva v tom, že staré prispôsobujeme novým generáciám.
Čítala som o Casal Balaguer a narazila som na vašu víziu architektúry, ktorá je trvalo nedokončená. Máte záujem sa aj po skončení projektu ďalej podieľať na vývoji budov. Prečo je to pre vás dôležité
EP: Niekedy klient nevie, čo ho pri projekte múzea alebo divadla bude čakať. V prípade projektu Sala Beckett sme mali klienta, ktorý bol 20 rokov riaditeľom činoherného centra, takže do posledného detailu vedel, ako chce, aby Sala Beckett vyzerala. Ale takých prípadov je veľmi málo. V každom prípade, život sa vyvíja vo vnútri budov. Našou snahou je, aby projekt spĺňal požiadavky budúcich užívateľov, ale stáva sa, že klient upravuje svoje zámery aj potom, ako sa budova začne využívať. Je to prirodzené, takže je náročné presne predvídať, načo bude budova slúžiť. Občas sa v priebehu procesu uvoľnia aj ďalšie možnosti financovania. V Casal Balaguer sme nedávno pracovali na trojuholníkovej stredovekej miestnosti, ktorú práve otvorili pre verejnosť, a pre Sala Beckett sme navrhli niekoľko lavičiek do nádvoria, pretože si krásu toho miesta ľudia uvedomili, až keď v ňom trávili viac času. Zaujíma nás, ako veci fungujú, či je to, čo sme nakreslili, užitočné alebo nie. Napríklad pravidelne navštevujeme Projekt sociálneho bývania 111 v Barcelone a niektorých obyvateľov poznáme osobne. Úprimne veríme, že keď niečo postavíme, tak to neznamená koniec projektu. Keď už stojí hotová budova, otvára nám nové možnosti, ako o nej premýšľať. Byť architektom pre nás preto znamená aj vedieť, ako sa projekt vyvíja v čase.
RF: Vidieť, či niečo funguje, nie je len o zodpovednosti voči klientovi, ale aj o podmienkach výskumu v rámci našej praxe. Všetka naša práca je o skúmaní možností budovy a o tom, ako ju pri odchode môžeme nechať v nedokončenom stave, aby si v nej každý návštevník mohol vytvoriť svoj vlastný príbeh. Staviame sa proti absolutistickej vízii architektúry, podľa ktorej sa budovy škatuľkujú a vymedzuje sa, aké sú a na čo by sa mali používať. My budove nechceme vnucovať konkrétnu identitu, navyše nám jej podobu pomáhajú prispôsobiť jej užívatelia prostredníctvom svojich zážitkov s ňou.
EP: Pri návšteve projektu si niekedy tiež uvedomíte, že váš návrh užívatelia nepochopili tak, ako ste ho naplánovali, a z toho sa môžete poučiť.
RF: Preto sa projekty bežne neprezentujú ako uzavreté kapitoly, ale skôr ako súčasť nepretržitého výskumu. Svetlo v komunikačných priestoroch je leitmotívom našej tvorby, ktorý je prítomný napríklad v projektoch Casa Providencia, Casal Balaguer aj Sala Beckett.
Rozhovor a vzťah, ktorý budujete so svojimi klientmi, sa javí ako veľmi dôležitá súčasť vašej praxe.
EP: Sme si vedomí toho, že sa ako architekti len pridávame na chvíľu k ľuďom, ktorých projekty trvajú omnoho dlhšie.
RF: Pre nás je rovnako zaujímavé spoznať svojho klienta ako objavovať budovu, na ktorej pracujeme. Na Casal Balaguer trvali práce 20 rokov, medzitým sa vystriedali mnohí klienti a rovnako aj ich záujmy. Politické strany sa zmenili, technici tiež. Bolo pre nás celkom náročné nezabudnúť na pôvodný zámer, s ktorým sme začínali. Je to jednoduchšie, keď máte niekoho pri sebe od začiatku do konca, ako to bolo v prípade Sala Beckett. Takýmto spôsobom ostane rozhovor neprerušovaný.
EP: Každý klient nám ukáže iný pohľad na mesto alebo na spoločenský záujem, za ktorý bojuje.
RF: Keď sme pred 20 rokmi pracovali na sklade oblečenia Yutes, klienti chceli znovu využiť všetko, čo našli, vôbec nie pre estetický efekt, jednoducho to bol ich morálny postoj. Už vtedy im záležalo na tom, aby vo svojom podnikaní používali iba prírodné textílie. Vďaka nim sme sa stretli s myšlienkou, že všetko môžete znova použiť. Vaše stavebné projekty sa nachádzajú najmä v Španielsku, konkrétne v Barcelone, ktorá je aj sídlom vášho ateliéru. Myslíte si, že vám pri sprostredkovaní pamäti mesta cez budovu pomáha, že máte s miestom už zažitú skúsenosť?
RF: Áno aj nie. V prípade projektu Sala Beckett je až do očí bijúce, ako nám naše pôsobenie v Barcelone umožnilo, aby sme sa mohli znova a znova vracať na to isté miesto a zbierať spomínaných „duchov“ minulosti, ktorých sme chceli zachovať. V prípade Palmy nám mesto predstavili malorskí architekti a cez nich sme sa ponorili do miestnej kultúry. Písal sa rok 1997 a jeden z nich, Xisco Pizà, nás prizval k spolupráci na súťaži, ktorú práve vyhral, aby sme premenili starý obilný mlyn na malé múzeum. Podoba mlyna bola v jeho mysli príliš folklórna a veľmi úzko spojená s klišé vyobrazením Malorky. Nechcel na tom projekte pracovať sám.
EP: Myslím si, že chcel názor niekoho nezainteresovaného, kto nie je z ostrova.
RF: V tomto prípade fakt, že nepochádzame z Malorky, znamenal, že sa na veci vieme pozrieť z iného uhla. V našich očiach bola budova mlyna sériou nádherne klenutých priestorov v kameni. Pripomínali nám diela Johna Soanea v Londýne. Tieto odkazy sme si so sebou priniesli z veľkej diaľky, pričom nám nešlo ani tak o samotnú budovu ako o miestne dedičstvo.
EP: Vidíme to aj na našich študentoch, napríklad keď študent z Zürichu alebo Mendrisia príde do Barcelony a vysvetľuje nám o meste niečo, čo sme predtým nikdy sami nevnímali. Takže je výhodné byť blízko danej kultúry, ale aj vzdialený pohľad môže projektu dodať väčšiu hĺbku. Ja som z Barcelony, a keď sme si s Ricardom zakladali spoločnú kanceláriu, počúvať jeho skúsenosti z Južnej Ameriky bolo pre mňa závanom čerstvého vetra. Zakaždým, keď pracujeme na projekte v zahraničí, máme miestneho partnera, ako napríklad teraz v Belgicku (Ouest Architecture) či na Malorke (Duch-Pizà). V procese výstavby vždy nastane bod, v ktorom si uvedomíme, že je dobré byť fyzicky na mieste, aj svoj čas sa snažíme rozvrhnúť tak, aby sme tam mohli čo najdlhšie ostať.
Ako súvisí proces výstavby – remeselníci, nástroje, materiály – s vaším zmýšľaním o dedičstve?
RF: Mnohému sa priučíme z miestnej stavebnej kultúry, ale občas žiadame, aby materiál slúžil inému účelu, pretože pochádzame odinakiaľ. Nechceme len slepo kopírovať spôsoby, akými remeselníci pracovali stáročia. Ak ste cudzinec, je možno jednoduchšie to takto nerobiť. Ak ste miestny, ťarcha vlastných dejín vás môže ľahko premôcť. Pre nás úcta k ruine spočíva v tom, že má potenciál byť opäť užitočnou, neobnovujeme ju ale nevyhnutne s rovnakým zámerom, s akým bola pôvodne postavená. Sú mnohé príklady neskorších zásahov do budovy, ktoré ju obohatili. Kto sme my, aby sme s určitosťou zhodnotili, že ten prvý život budovy bol jej najlepším životom?
EP: Keď sa zoznamujeme s budovou, zaujíma nás ako celok, aj s kvalitami, ktoré môže ponúknuť. Neraz zisťujeme, že architekti pri recyklácii budovy netrávia svoj čas pozorovaním kvalít budovy ako celku. A zrazu sa pre budovu zavedie nový účel a na jej minulosť sa zabudne. V projekte s divadlom, na ktorom momentálne pracujeme v Bruseli, sme pri snahe pochopiť vzťah budovy k mestu neprikladali dôležitosť iba fasáde, ktorú nám zadali. Napríklad zadná fasáda, ktorú nebolo vidieť, v sebe zachytávala aj množstvo kultúrnych informácií.
Čo považujete ako učitelia za najužitočnejšie nástroje, ktoré pomáhajú vašim študentom rozvíjať citlivosť k miestu a jeho minulosti?
EP: Dnes sú už študenti vo všeobecnosti otvorení práci s už existujúcim. Metóda, ktorú navrhujeme ako spôsob získavania informácií z budovy, je kreslenie rukou. Tretinu semestra trávime len vnímaním toho, čo je pred nami, kým sa pustíme do akýchkoľvek rozhodnutí o dizajne. Na práci s už existujúcimi budovami je zaujímavé to, že k nim nemôžete pristupovať s vopred pripravenou stratégiou.
RF: Snažíme sa študentov zapojiť do rozhovoru s predchádzajúcimi užívateľmi budovy a predchádzajúcimi architektmi. Pri už existujúcich budovách pracujete s inými generáciami, preto prvým krokom k spolupráci je počúvať ich. Kreslenie rukou je na toto počúvanie najlepšie, pretože objekt pozorujete pomaly. Informácie skutočne vstúpia do mysle a zostanú tam počas celého procesu navrhovania.
EP: Môže sa to zdať ako objektívne cvičenie, no každý študent vytvorí inú kresbu. Každý už má svoju vlastnú mieru citlivosti, ktorú rozvíja. Vtedy pochopíte, že už pozorovanie je začiatkom dizajnu.
Ako by ste niekomu, kto (zatiaľ) nevidel váš príspevok na tohtoročnom Bienále v Benátkach pod názvom Emocionálne dedičstvo, opísali svoj prístup k pamäti miesta?
RF: Myslím, že to hovorí o podmienkach výskumu v rámci našej práce. Na kurátorovu otázku, ako by sme sa popasovali s problémom dekarbonizácie stavebníctva, by sme odpovedali: „Nestavajme nič nové a použime všetko, čo sme zdedili. Nielen preto, aby sme ušetrili materiálne zdroje, ale aj preto, že už existujúce budovy v sebe nesú príbehy, ktoré sú pre nás úplne iným typom zdroja. Ak s týmto zdrojom pracujete, ukáže sa ako oveľa bohatší než nová stavba.“ V procese pritom spolupracujete s ľuďmi, ktorí toho už veľa povedali. Svoju výstavu sme nazvali Emocionálne dedičstvo, pretože sa chceme zaoberať aj tým, čo je oku neviditeľné, čo sa nedá dotykom ohmatať, ako napríklad životy minulých užívateľov budovy. Keď Lesley Lokko navrhla formát workshopu, napadlo nám presunúť si tam kanceláriu. Všetok nedokončený materiál sme rozložili po stoloch, presne ako to robíme v Barcelone. To, čo vidíte, nie sú odpovede, ale otázky, ktoré si kladieme. Týkajú sa štyroch tém: kreslenie s časom, hodnota použitia, právo dediť a nedokončený stav ruiny. Nechceli sme priniesť makety dokončených budov, chceli sme rozprúdiť debatu. Takáto bola naša interpretácia tohtoročnej témy Laboratórium budúcnosti.
Na záver nášho rozhovoru sa vás opýtam: ak by ste si mohli uchovať iba jednu spomienku na miesto, ktorá by to bola?
EP: Spomienka na miesto, ku ktorému mám vzťah, je dedkov obchod s klobúkmi a dvojitý život, ktorý ten obchod viedol. V prednej časti boli rozostavané zrkadlá na kolesách a drevené podlahy, ktoré aj on zdedil po predchádzajúcich generáciách. A z tejto prednej časti ste sa mohli dostať do skrytej časti, ktorou bola klobučnícka dielňa. S bratom sme mali dovolené presúvať sa z jednej časti do druhej. Dielňa bola úplne odlišná, skrinky v nej boli natreté nabielo, všade boli položené kriedy na výrobu strihov, rôzne záhadné nástroje, staré nožnice, možno aj 200 rokov staré. Túto premenu charakteru som vnímala ako niečo veľmi podnetné, aj keď sme navštívili dom Johna Soanea v Londýne. V prednej časti domu ste naozaj cítili drevo a vnímali tie tmavé farby, potom ste prešli do iného sveta, do zadnej časti, do toho bieleho kriedového priestoru so všetkými tými sadrami. Pri prechode z jednej časti domu do druhej sme mali s bratom vždy pocit, ako keby sme sa tam vlámali.
RF: Jednou z najkrajších spomienok, ktoré mám z tých tisícov návštev Palmy, kde sme pracovali na projektoch Mills Museum a Casal Balaguer, je popoludňajšie svetlo dopadajúce na mohutné kamenné steny južnej fasády katedrály, ktorá je orientovaná na more. Toto popoludňajšie svetlo sa v zlatistých tónoch zlieva s prírodným medovým sfarbením pieskovca Marés, vďaka čomu tie malé okienka vyzerajú, akoby vznikli eróziou alebo boli vyhĺbené do tej obrovskej kamenistej plochy, pôsobia majestátne. Svetlo, ktoré sa odráža na plochých rovinách týchto okien, zintenzívňuje obrysy a záhyby pieskovca, ktorý pripomína kus látky, ktorej okraje sa ohýbajú von do priestoru. Tento obraz nám zostal navždy vrytý do pamäti a myslím si, že sa z neho niečo prenieslo aj do kreslenia svetlíkov v Mills Museum, ktoré pripomínajú pootvorené ústa snažiace sa zhltnúť všetky slnečné lúče, aby v spojení s klenutou geometriou priestoru vyplnili tienisté zákutia interiéru. V tomto projekte sú svetlíky spájané s konceptom erózie a vyhĺbením kameňa. Táto obrovská masa pieskovca Marés v nás vyvolávala dojem, že sa prenikajúce lúče sfarbujú a do interiéru tak preniká hmla sfarbeného svetla, ktorá v sebe odráža materiálovú kvalitu konštrukcie.
Ateliér založený v roku 1998 Ricardom Flores a Evou Prats – Flores&Prats spája dizajn a stavebnú prax s intenzívnou akademickou činnosťou. Eva a Ricardovy budovali prístup, kde výskum vždy súvisí so zodpovednosťou za tvorbu a výstavbu. Ich projekty, z ktorých väčšina vznikla v rámci otvorených súťaží, skúmali oblasti ako rehabilitácia a opakované použitie opustených alebo schátraných konštrukcií, problematiku sociálneho bývania a jeho schopnosť budovať komunity alebo mestské verejné priestory s participáciou miestneho obyvateľstva. Ateliér tiež experimentoval s mobilnými alebo prenosnými projektmi, s použitím filmu ako prostriedku dokumentácie architektúry a s menu jedlej architektúry na výstave svojich prác v Barcelone a Kodani.
Celý text si prečítate v magazíne Koncept 3/2023