Kultúra rozhodnutí

Vít Halada, Michal Marcinov | text vyšiel v magazíne Koncept 2/2023

Na úvod o krajine. Pomenovanie krajina alebo krajinný medzi nami otvára mnoho diskusií a naším cieľom je neustále hľadať, či sme schopní uchopiť komplexnosť témy a ako s tou komplexnosťou vieme narábať. V podstate je to pre nás dostatočne abstraktný pojem podnecujúci k špekuláciám. Akokoľvek sa to môže pre jednoznačne ukotvené odbory zdať divné.

Krajina ako prostredie

Prostredie ako všetko, čo nás obklopuje. Ide o nekonečný rad situácií a okolností v čase, v ktorých žijeme a niečo sa v nich deje. Prostredie existovalo pred nami a bude aj po nás. Momentálne sme jeho súčasťou. Prírodu považujeme za súhrn všetkých vecí a javov, ktoré nevznikli ľudskou činnosťou, čiže ide o súčasť prostredia a ak v ňom prevláda, hovoríme o prírodnom prostredí. Keďže sme súčasťou prírody, tak sme naše životné prostredie získali a obývame ho a prispôsobujeme si ho, ale životné prostredia si dokážeme vytvárať aj mimo prírody. O krajine vieme hovoriť v súvislosti s prostredím a, samozrejme, s prírodou, ale zaujímajú nás aspekty krajiny, ktoré idú nad rámec vytvárania prostredí a udržiavania prírody.

Krajina ako priestor

Priestor v zmysle niečoho, čo si vymedzujeme, rozpoznávame, popisujeme a v princípe zachytávame ako komplexný obraz ťažko rozložiteľný na súčiastky. Tak ako v kontexte žánru krajinomaľby, pri ktorom sa začal objavovať pojem landscape. Tá vytvára obrazy krajiny. Nezachytáva len existujúcu prírodu, skutočné pohľady, skutočné rastliny a zvieratá, ľudí v krajine, mestá na vedutách. Nejde o popisy, ale o konštruované umelé obrazy komplexne miešajúce skutočnosť s predstavivosťou, prírodu s kultúrou. Obrazy krajiny sú podľa nás kritickým priestorom v zmysle uvedomelého nazerania, hľadania, objavovania, popisovania, vytvárania mentálnych obrazov, estetických objektov alebo aj priestorových projektov. Či už v krajinomaľbe, alebo pri krajinnej architektúre nás zaujíma vytváranie priestoru, ktorý ponúka možnosť opustiť rámec videného a hmatateľného a v ktorom sa jednotlivosti zasadzujú do širších spoločenských a kultúrnych súvislostí. Do súvislostí nielen rozsahu, ale hlavne rozmanitosti disciplín. A ak dokážeme vytvoriť kriticky vyvážený priestor, tak dokážeme formulovať vyvážené rozhodnutia.

Krajina ako proces

Krajina je teda priestor a zároveň množina prostredí, v ktorých prebieha nekonečno procesov a udalostí, ktoré ju ovplyvňujú. Je to uvažovanie alebo skôr snaha popísať slovné spojenie životné prostredie. Tak sa dostávame k tomu, že takéto vnímanie prírody človekom vytvára krajiny. Vnímanie založené na poznaní a vlastnom vedomí existencie človek a v kontexte prostredia a prírody. Tento stupeň kultúry bytia definuje krajinu a jej rôzne formy a podoby a neustálu zmenu spojenú nielen s prírodnými procesmi ale hlavne so spoločenskými procesmi. Môžeme to pomenovať ako domy v krajine, krajina medzi domami alebo krajina v domoch. Krajina je tak kontinuálne priestor pre život. Napriek tomu, že človek neustále hľadá hranice v krajine, hranice medzi mestom a krajinou.

Dnes na základe poznania historického vývoja a javov môžeme hovoriť o procesoch v krajine aj ako o dôsledkoch rozhodnutí. Sú to naše rozhodnutia o tom, či krajinu chrániť, obnovovať alebo nanovo tvoriť. A tak sa dostávame k spojeniu priestoru s procesmi, ktoré sú ovplyvnené rozhodnutiami. Rozhodnutia sa tak stávajú kľúčovým faktorom zmien v krajine ako pozitívnych, tak aj negatívnych.

Kultúra rozhodnutí

Architektúru a krajinu, inak pomenované krajinnú architektúru, tak nevnímame iba ako stavebné a nestavebné zmeny a úpravy. Ale najmä ako kultúru rozhodnutí, ktoré vedú k zmenám procesov a stavu prostredia v krajine.

„Ochránci životního a přírodního prostředí bohužel stále soustředují svou pozornost na jakousi objekzivizovanou přírodu, která podle jejich přesvědčení zůstává mimo kulturu. Neberou v úvahu dalekosáhlé důsledky toho, že svět je konstrukt – je schematizovaný jako kulturní představa, a tudíž je podřazený lidské představivosti. Chybne chápou životní prostředí, jeho dopady a jeho nešvary jako cosi, co je mimo kulturní svět a nepatří do jeho rámce, a v důsledku toho mají tendenci pouze opravovat škody a možná jim i předcházet, ale kulturní způsoby bytí ve světe a aktivního púsobení na svět (v nichž přitom spočívají kořeny veškerých enviromentálních problémů) tak zústavají víceméne beze změn. Toto záplatování problémů, které připomíná neustálou snahu sešívat rány, které jsou jen stále se vracejícími příznaky selhání ve větším měťítku, je vedené dobrou vůlí a je jistě chvályhodné, ale bohžel nezasahuje zdroj potíží.“¹

Uvedomujeme si, že kultúra je v tomto prípade reprezentovaná otvorenosťou prístupu s využitím rôznych profesijných pohľadov na riešenie situácie v krajine.

Plánovaná krajina ako prejav kultúry

Pri uvažovaní o stave krajiny je zrejmé, že v rámci našej planéty už neexistuje krajina, ktorá by nebola ovplyvnená človekom. Je to dané záujmom človeka krajinu preskúmať fyzicky a na druhej strane človek už vykonal rozhodnutia, ktoré krajinu do väčšej či menšej miery chránia, alebo do nej do istej miery zasiahol a zasahuje aj stavebne.

Pre nás je zaujímavé premýšľať o plánovaní krajiny ako kultúrnom procese odohrávajúcich sa zmien. Premýšľať o rozhodnutiach, ktoré jednak zachovávajú alebo menia krajinu typologicky, alebo nastavujú podmienky pre budúci vývoj v krajine. Je to pre nás proces vrstvenia a konfrontácie rôznych záujmov jednak v území resp. v krajine. Pod záujmami myslíme už spomínanú ochranu, obnovu alebo tvorbu krajiny. Preto je potrebné premýšľať nad rozhodnutiami v širokom kontexte pohľadom množstva profesií.

Krajinná architektúra je mylne spoločnosťou vnímaná ako práca jednotlivca architekta alebo skupiny architektov, ktorej cieľom je dizajn alebo forma na základe subjektívnych rozhodnutí. Pre nás je krajinná architektúra príležitosť skúmať stav krajiny, prebiehajúce procesy v nej a na základe multidisciplinárneho prístupu transformovať rozhodnutia do fyzickej formy.

„Specializovaní profesionálové, kteří umějí číst určité části krajiny lépe než jiné a umějí je razntneji utvářet, paradoxne často selhávají, když mají chápat krajinu jako souvislý celek. Ti, kdo přeměňovali krajiny, byli kdysi lidé všestranných znalostí: přírodovědci, humanisté, umělci, inženýři, dokonce duchovní, všechno v jednom. Nyní jsou kusy krajiny tvarovány těmi, jejichž úzce vymezené pole znalostí, zkušeností, hodnot a zájmů vede k tomu, že umějí číst a vyprávět jen fragmenty příběhu. Ekolog vidí krajinu jako habitat, ale ne jako stavbu nebo metaforu. Právník může vidět krajinu jako pozemek či území, které je třeba regulovat, developer vidí komoditu k vužití, architekt místo, na kterém se dá stavět, plánovač vidí oblast vhodnou k rekreaci, bydlení, obchodu, dopravě nebo „přírodní rezervaci.

…každý obor a každá zájmová skupina čte krajinu skrze svoje vlastní zúžené videní percepce, hodnot, nástrojů a jednání. A jak každý vykřikuje jen o tom svém kousku, krajiny měst, předměstí a regionů jsou poškozovány, stávají se ochuzenými a dysfunkčními. Dnes je dokonce módní navrhovat budovy, zahrady a města zcela záměrně jako dislokované a nespojité fragmenty, aby se zdůraznila eroze společného základu, misantropický pohled na kulturní rozdíly .“²

Krajinná architektúra je mylne spoločnosťou vnímaná ako práca jednotlivca architekta alebo skupiny architektov, ktorej cieľom je dizajn alebo forma na základe subjektívnych rozhodnutí. Bohužiaľ, je tak v niektorých prípadoch vnímaná aj samotnými architektami. Pre nás je krajinná architektúra príležitosť skúmať stav krajiny, prebiehajúce procesy v nej a na základe multidisciplinárneho prístupu transformovať rozhodnutia do fyzickej formy. Miera zásahov, ktorých úlohou je zlepšiť najmä zdravotný stav krajiny a vizuálna kvalita týchto zásahov, je tak výsledkom práve kultúrnej úrovne rozhodnutí pri plánovaní krajiny.

Divoké krajiny nikoho

Jednou z veľmi zaujímavých tém v rámci krajiny sú pre nás t.z. „krajiny nikoho“. Samozrejme, nejde o majetkovoprávne hľadisko. Ide o plochy resp. prostredia v krajine, či už v zastavanom, alebo nezastavanom území, ktoré by predpokladám väčšina verejnosti popísala ako opustené. Toto je však opäť subjektívny pohľad na stav a procesy odohrávajúce sa na danej ploche. Pritom ide v podstate o plnohodnotné súčasti krajiny, ktoré majú iné ako pobytové alebo v zmysle spoločenského klišé vizuálne kvality. Akoby sme nechceli akceptovať divočinu v meste, pred domom, na vlastnej záhrade. Môžeme povedať, že je to považované všeobecne za prejav lenivosti jednotlivca alebo komunity. Samozrejme, musíme rozlišovať medzi bujnením vegetácie a života oproti neandertálskemu prejavu odhadzovania nepotrebného.

Späť k divočinám. Tieto časti krajiny ako dočasne opustené plochy človekom naopak predstavujú z nášho pohľadu tie najrezistentnejšie súčasti krajiny. Za obrazom zanedbaného sa odohrávajú bežné a komplexné procesy adaptácie a rozvoja živej zložky krajiny v daných podmienkach. Najzaujímavejším sa to pre nás stáva v momente, keď do procesu začne zasahovať človek. S ním prichádza najmä zámer a s ním súvisiace zásahy do krajiny, vrátane stavieb a infraštruktúry. To prináša do krajiny množstvo predpisov, noriem a zákonov, ktoré sú v konfrontácií so zákonitosťami fungujúcej krajiny.

Klasický prístup k transformácii tejto krajiny je jej popretie a likvidácia. Ide o absolútne nepochopenie hodnoty jestvujúcej krajiny, ktorá vznikala slobodne, samovoľne a bez nárokov na infúzie. Naopak nanovo vtlačené modely do územia nevyhnutne potrebujú prvotriedne podmienky ako v pôde, tak mimo nej. Pri zanedbaní tejto starostlivosti sa častokrát ide o zmarené investície. Čo však v takýchto prípadoch otvára kultúrny rozmer komplexných alebo čiastkových transformácií, je práve priestor na koordinovanie rozhodnutí založených na maximálnom poznaní kvality. Kvalitu predstavuje najmä už samotná prítomnosť rozvinutej živej zložky krajiny a jej nezávislosť. Nadstavbou sa stáva citlivosť vyhodnocovania kvalít a vstupovania do už fungujúcich spoločenstiev krajiny. Tento prístup vyžaduje účasť mnohých odborných kapacít, ktoré spoločne vytvárajú predpoklad správnych rozhodnutí a zásahov v krajne, tak aby bola maximálne využitá jej súčasná a budúca hodnota či už z ekologického, tak aj spoločenského významu.

Pustatina ako park – Park na okraji mesta – Mestský park Városliget Dunajská Streda

Zadanie krajinno-architektonickej súťaže, ktoré si kladie za cieľ transformovať areál motokárovej dráhy na park. Poloha pre park mestského významu krajne neobvyklá. Kvalita priestoru z hľadiska krajiny povedzme blížiaca sa nule. Pri návšteve miesta prekvapivá topografia ako výsledok umelých úprav pôvodného terénu pre potreby dráhy, príjemný tieň a výrazný rozdiel teploty na hranici a vo vnútri mŕtveho ramena, nekonečné polia za terénnou vlnou. Samozrejme, zážitok z jazdy po neustále sa meniacich okruhoch na záver.

Ide o mestskosť ako atrakciu mimo bežného. Ide o park ako prostredie pre rozbehnutie procesov a poskytnutie zážitkov. Niekde medzi Highline a Betliarom. Ide o niečo medzi nájdeným upcyklovaním a vedomou vôľou po spektakulárnom. Sukcesia sa stretáva s ambíciami. Vzniká habitat ako konštruovaná ekológia.

Akceptujeme geometriu a logiku okruhov ako základ pohybu v parku, spomaľujeme jeho rýchlosť narúšaním okrajov dráhy. Krajina vracia asfaltu úder. Pokračujeme v rekonfigurácii terénu v prospech priestorovej a programovej rozmanitosti, manažmentu dažďovej vody, prúdeniu vzduchu, oslnenia a tienenia. Niekedy aj kvôli nadhľadu, pohľadom, závetriam a zábave. Park je predsa kultúrnym prostredím. Navrhujeme zásahy, rozvrhy a procesy, ktoré využívajú a rozvíjajú kvality a možnosti miesta. V tomto prípade aj nevytváraním odpadu z predošlých ale i nových rozhodnutí. Kopeme, navážame, meníme, ale neodvážame.

Intenzifikovaná topografia existuje medzi narušenými zákrutami a pokračuje v dotyku s krajinou polí ako vybudovaná terénna infraštruktúra na využitie potenciálu dažďovej a spodnej vody. Vrstva vysokej zelene nadväzuje na zelený masív nad mŕtvym ramenom, ponúka potrebné tienenie, ale aj dopĺňa alebo vymedzuje priestory jám, kopcov a údolí. Architektúra, zážitkové a rekreačné objekty oscilujú od priemyselných ready made po subtílne, ale veľkorysé strešné konštrukcie, avšak vždy s ambíciou o kultúrnu interakciu s novým terénom.

Cintorín je krajinou, v ktorej sa môže infraštruktúra stať kultúrnou ambíciou. Je možné individuálne ambície živých tlmiť v prospech tichšieho priestoru spomienok? Môže návrh cintorína a jeho pravidiel ísť nad rámec pekného smerom k strategickému, ktoré nepotvrdzuje tradičné, ale provokuje iné vzorce? Môže sa priestor pre mŕtvych stať priestorom pre živých? Môže byť cintorín parkom?

Krajina ako miesto pamäte a infraštruktúry – cintorín Brezno

Cintorín je krajinou kultúry par excellence. Kultúra je reprezentovaná na všetkých úrovniach. Osobná starosť o najbližších v jednoduchých upravených hrobových miestach, v slovách úcty až po monumentálne náhrobky a hrobky. Svet oddelený od života komunity, za plotom so svojimi vlastnými kultúrnymi vzorcami správania sa živých. Domy smútku ako estetizované priestorové rozhrania medzi svetom živých a mŕtvych.

Cintorín je však aj krajinou infraštrukturálnou. Je usporiadaním mnohosti, rôznosti a času. Sú v ňom zapísané spoločenské normy a pravidlá našich koncov. Náboženské, spoločenské, vekové a ďalšie rozdiely sa síce ešte objavujú, ale infraštrukturálna udržiavateľná serialita súčasných hrobových miest prevláda nad osobnými záujmami. Individuálne hroby sa menia na hrobové polia. Samozrejme, objavujú sa  aj nové spôsoby archivovania našich najbližších spomienok, tieto však ešte viac smerujú za estetickým poriadkom.

Cintorín je krajinou, v ktorej sa môže infraštruktúra stať kultúrnou ambíciou. Je možné individuálne ambície živých tlmiť v prospech tichšieho priestoru spomienok? Môže návrh cintorína a jeho pravidiel ísť nad rámec pekného smerom k strategickému, ktoré nepotvrdzuje tradičné, ale provokuje iné vzorce? Môže potlačenie individuálnych spomienok otvoriť cestu k spoločnej spomienke komunity. Môže sa priestor pre mŕtvych stať priestorom pre živých? A nemusia to byť len najbližší. Môže byť cintorín parkom?

Prostredie cintorína definujeme autorsky zámerným radením hrobových miest a ich priznaním resp. naznačením v ploche a otvárame diskusiu o miere objemu a forme náhrobných kameňov. Tento prístup vytvára priestor na založenie vrstvy solitérnych stromov, ktoré v budúcnosti vytvoria atmosféru „parku“. Zároveň fungujú ako zázemie s lavičkou, vodným zdrojom a kvitnúcou výsadbou pre rozjímanie a počas údržby hrobového miesta.

V slovenskom kontexte je to výzva, preto hľadáme nástroje, ako udržať našu vrodenú osobitosť v zdravej miere.

Krajina ako pamäť miesta – Banská Bystrica Majer

Projekt obnovy vojenského cintorína z 1. svetovej vojny chápeme nielen ako možnosť obnovy pietneho priestoru – svedka krutosti rokov 1914 – 1918, ale aj ako možnosť obnovy priestoru zabúdania, ktorý je svedkom nielen dôb historických, ale stále aj súčasných. V tomto zmysle nechápeme obnovu cintorína ako jeho fyzickú rekonštrukciu, ktorá už nie je ani možná v celkovej pôvodnej rozlohe cintorína, ale ako projekt mentálnej obnovy priestoru spomínania a vložením novej životaschopnej vrstvy.

Navrhujeme na plochách hrobových polí, ktoré sú v súčasnosti prístupné, naštartovať procesy základnej údržby, ktoré budú prejavom našej kolektívnej pamäte a úcty. Zrušenie príjazdovej cesty, odstránenie náletovej zelene, kultivácia zelenej plochy smerom k ideálnemu stavu nekosenej kvetinovej lúky, ktorá svojím rastlinným zložením mení atmosféru v reakcii na ročné obdobia.

Charakter zelene kvetinovej lúky chápeme ako rozpoznateľný – to znamená ako označujúci – voči charakteru periférnej „zelene“, ktorá je v bezprostrednom susedstve cintorína. Plocha LÚKY nie je vďaka rozmanitosti, hustote a výške výsadby pochôdzna a priestupná. Chráni a zároveň označuje vrstvu hrobov pod sebou.  Pre svoju mäkkosť, skutočnú, tvarovú i farebnú, sa neodvoláva na ortogonálne pole hrobovej infraštruktúry. Nemá ambíciu stať sa parkom. Nie je ani koseným bezcharakterným trávnikom, jedným z mnohých. Nie je ani „prírodou“, lebo jej skladba je umelá, vymyslená a obhospodarovaná. Slúži. Je kobercom, obrazom, vzorkou, farebným prázdnom vizuálne prítomným priestore na hranici mesta a krajiny, medzi cestou a železnicou.

Navrhujeme do nejasného susedstva troch cintorínov vrátiť organizáciu a odlíšenie od periférie miesta a križovatky. V mieste predpokladanej hranice medzi vojenskými a civilnými hrobovými poľami, v mieste bývalého plotu bez hrobov, v priestore, kde je možná nová aktivita bez zničenia pôvodných vrstiev, vyznačujeme územie nikoho, respektíve vytvárame územie všetkých.

Deliaca plocha plota sa stáva spájajúcou plochou pohybu. Lineárne, 4,8 metra široké mólo spevnenej plochy patrí všetkým trom cintorínom, je miestom oddychu, zázemia, komunikácie v oboch smeroch. Svojou dĺžkou MÓLO pretína cestu, upozorňuje nielen na peších, ale aj na samotnú existenciu cintorínov pod jej povrchom. V ideálnom prípade je schopné zmeniť charakter povrchu cesty smerom k zníženiu rýchlosti. Mólo je infraštruktúrou, ktorá vnáša svojou jasnosťou do územia novú organizáciu. Mólo je zároveň podkladom pre umiestnenie programov, ktoré nielen predstavujú a zastrešujú aktivity spojené s vojenským a civilnými cintorínmi – informačný systém, pietne miesto, miesto pre ceremónie, oddychové zóny, zázemie, sklady, ale prinášajú do existujúcej periférie aj nadhľad, typický pre netriviálnu ľudskú prítomnosť v meste alebo krajine.

Navrhujeme pre všetky aktivity jeden objekt – MONUMENT. Vyhliadka, kaplnka, stena, náhrobná doska, zázemie, pietne miesto, pútač, informačná plocha. Objekt 2,4 metra široký, 19,2 metra dlhý a 8 metrov vysoký. Monumentálny veľkosťou, civilný svojou prístupnosťou a bohatosťou. Diagonálou jednoramenného schodiska rozdelený na priestor vyhliadky a na priestor kaplnky. Monument je vyhliadkovou plošinou, ktorej zábradlie a podlaha je plné informácií, ktorým sa nedá vyhnúť. Po celej dĺžke zábradlia je vyrezaných 1500 mien – rakúskych, slovenských, chorvátskych, maďarských, poľských, rumunských, srbských, slovinských. Na podlahe vidieť 1500 čiar ako pôdorys cintorína a odkazuje na jeho prekrytie necitlivými vrstvami periférie.

---

Fotogaléria