Milučký vyrastal v prostredí vidieka v rodine
klampiara, kde určite dobre odpozoroval remeselnú
poctivosť, podstatu konštrukcií a vlastnosti materiálov.
Vo výskume ľudovej architektúry pokračoval aj počas
vysokej školy. Hlbšie poznanie tradičného staviteľstva
mu umožnilo nevnímať ľudové ako romantický
ornament, ale ako princíp. “
Tento článok píšem bezprostredne po architektonickej prehliadke pre verejnosť, ktorú už niekoľko rokov spoluorganizujem v Dome umenia v Piešťanoch. Napriek tomu, že táto stavba je vrcholným dielom modernizmu na našom území, toto poznanie dlho ostávalo len v textoch odborníkov. Budova, otvorená v roku 1980 a navrhnutá Ferdinandom Milučkým a jeho kolegami, sa v očiach verejnosti netešila veľkej podpore. Ľudia ju pre brutalistický výraz pripodobňovali k jadrovej elektrárni alebo atómovému krytu. Napriek všeobecnému negatívnemu názoru bolo o Dom umenia dobre postarané a dnes je jednou z najzachovalejších pamiatok architektúry druhej polovice 20. storočia u nás. Objekt je stále využívaný na pôvodnú funkciu a jeho návštevníci môžu doteraz sledovať autentické architektonické detaily. Za posledné roky sa spolu s viacerými subjektami snažíme toto mimoriadne dedičstvo predstavovať verejnosti a postupne meniť obraz „betónovej ozruty“ na pýchu mesta. Popularizácii pomohlo aj vyhlásenie stavby za národnú kultúrnu pamiatku, ale aj jej nespočetné fotografie na sociálnych sieťach. Z Domu umenia sa stala ikonická stavba, pri ktorej sa fotia mladí ľudia, značky alebo dokonca nevesty.
V rámci komentovaných prehliadok sme už v Dome umenia privítali stovky návštevníkov. Vypočujeme si pritom rôzne spontánne ohlasy, ktoré mi dovoľujú lepšie porozumieť tomu, ako modernistické stavby chápu laici a kde môže prameniť ono nepochopenie tohto pre slovenskú architektúru mimoriadneho obdobia. Nejde, samozrejme, o reprezentatívny výskum, skôr o pozorovanie (premenlivého) vzťahu k stavbám druhej polovice 20. storočia: od obdivu k majstrovi Milučkému, ako v Dome umenia ešte stále volajú autora stavby, cez ohmatávanie pohľadového betónu a mäkučko vyzerajúcich kachlíc až po otázky, kedy bude už budova dokončená, keď je taká betónová, nedokončená a „bez fasády“. Po prehliadke sa nám návštevníci prichádzajú zveriť: vraj konečne pochopili, že pohľadový betón je použitý naschvál! Aj tieto pre architektov banálne, no pre verejnosť objavné zistenia mi ukazujú, že modernu, ako štýl, ktorý sa vymykal zaužívaným formám a mierkam, treba verejnosti prezentovať citlivo, bez povýšenosti a cez spoločné hodnoty, ktorým verejnosť dokáže porozumieť.
Medzi najväčšie aha-momenty našich prehliadok patria interpretácie prvkov Ferdinanda Milučkého v kontexte ľudovej architektúry. Návštevníci ukazujú prstom na nerezovú striešku nad pokladňou, ponášku na prvky dreveníc alebo na masívny betónový kváder vystupujúci z fasády, ktorý je pripomienkou drevených hranolových konštrukcií. Odkrývaním detailov, ktoré predtým pre rozdielny materiál či mierku nevnímali, si k budove vytvárajú vzťah. Nenávidený monumentálny socialistický modernizmus im „predávame“ ako „našu” architektúru a oni odchádzajú s poďakovaním a hrdosťou. Je to paradoxné, ale zdá sa, že aj cez regionálne špecifiká, odkazy na tradíciu a kontext sa verejnosť dokáže s modernizmom, štýlom globalizácie, zbližovať.
Milučký sa vo svojej tvorbe stavia do paradoxnej situácie: aj keď moderna chcela svoju závislosť od minulosti a lokálnosti popierať, on do nej dokázal pretlmočiť princípy tradičného staviteľstva, ktoré bolo pre Milučkého „zbraň proti vykorenenosti a neistoty zo správnosti novátorskej cesty“ (Dulla 1993). Milučký vyrastal v prostredí vidieka v rodine klampiara, kde určite dobre odpozoroval remeselnú poctivosť, podstatu konštrukcií a vlastnosti materiálov. Vo výskume ľudovej architektúry pokračoval aj počas vysokej školy. Hlbšie poznanie tradičného staviteľstva mu umožnilo nevnímať ľudové ako romantický ornament, ale ako princíp.
Dôvody, prečo a akým spôsobom Ferdinand Milučký pracoval s regionálnymi odkazmi, sú zatiaľ len tušené. Kvôli chýbajúcej súbornej monografii jedného z našich najväčších architektov nie je jeho tvorba zatiaľ preskúmaná. Môžeme len hádať, či jeho typické pozdĺžne steny môžu byť odkazom na tradičné delenie pozemkov na dlhé úzke časti, či modré okienko na vlastnom rodinnom dome nie je len milým gestom pre manželku alebo či strohá paleta základných farieb využitá v jeho interiéroch je odkazom na farebnosť ľudového staviteľstva. Možno jednofarebné akcenty modernistických stavieb v kombinácii so základnými materiálmi len zodpovedajú vtedajším trendom svetovej architektúry. A možno remeselné spracovanie zariadenia interiéru na mieru, ktoré dnes tak obdivujeme, bola len z núdze cnosť a reakcia na chýbajúcu komerčnú ponuku na trhu.
Tak či tak, práve momenty, ktoré odkazujú na celkovú premyslenosť modernistických stavieb, odkaz na tradičné prvky a poctivé remeselné spracovanie tvoria spoločné hodnoty, ktoré spoločnosť vníma ako cenné a hodné obdivu. Pri konfrontácii verejnosti s Milučkého modernistickými budovami sa javí, že prezentácia týchto kvalít môže byť jedným z nástrojov budovania vzťahu verejnosti k jeho architektúre. Zaľúbiť sa do modrého okienka, do príbehov a ľudových odkazov je pre bežných ľudí predsa len ľahšie ako milovať abstraktné architektonické kompozície a surový betón.
Lívia Gažová vyštudovala urbánne štúdiá v Tallinne a urbánnu sociológiu v Brne. Venuje sa popularizácii, manažmentu a výskumu architektúry a mestských tém, spolupracuje na rôznych projektoch regionálneho rozvoja. Je členkou kolektívu Čierne diery a tímu Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín 2026. Spolu s Evou Rohoňovou od roku 2017 organizuje komentované prehliadky Domu umenia v Piešťanoch.
Celý text si prečítate v magazíne Koncept 3/2023
Foto: Nora a Jakub
