Zuzana Pastirčák Duchová | text je súčasťou témy magazínu Koncept 07
Blok známy ako Nádvorie Trnava bol v jeho súčasnej forme sprístupnený v roku 2018. Jeho etapy rekonštrukcie boli nominované na viaceré ceny, najnovšou je nominácia na CE ZA AR pre etapu Ateliéry Nádvorie. Rozprávali sme sa preto najprv s Matúšom Hlinčíkom ako jednou z vedúcich osobností života v tomto mestskom bloku a užívateľa novej architektúry. Následne vznikol aj rozhovor s Michalom Klembarom, riaditeľom kultúrneho centra Malý Berlín, ktoré v priestoroch rekonštruovaných ateliérom Sadovsky & Architects sídli už šesť rokov. Priestory meštianskych domov obklopujúcich Nádvorie prešli postupne rukami rôznorodých majiteľov. Po obydliach sa tam v 20. storočí nachádzali aj rôzne prevádzky ako holičstvo a redakcia. Terajší majitelia Miroslav a Michal Trnkovci sa rozhodli, že dnešná podoba Nádvoria je tá najvhodnejšia cesta, ako oživiť tento blok funkciami voľne nadväzujúcimi na minulosť. Pivo, chlieb, káva, zreštaurované štuky a maľby a vzájomné rozhovory (kultúra) mešťanov.
Začnime tým, ako sa pozeráš na Nový európsky Bauhaus.
Je to jedna z prierezových priorít európskych politík, ale je to veľmi abstraktné, nekonkrétne. V podstate na to ani neuvoľnili financie, len sa to objavuje ako priorita v rámci dotačných schém. Takže sa veľa projektov tvári, že napĺňajú priority NEB, ale je to často len v deklaratívnej rovine. Máš za to body navyše.
To je asi riziko toho, že keď začneš čokoľvek tlačiť zhora.
Dokonca som počul, že to vzniklo náhodne a že Ursula van der Leyen s tým prišla len tak. Nikto o tom nevedel až do momentu, kým nemala prejav a oznámila to celé bez štandardnej prípravy. Tak to aj vyzerá, len komótne sa to niekam hýbe. Na druhej strane je pozitívne, že z bottom-up prístupu nakoniec vznikajú veci, ktoré tomu celému nachádzajú zmysel.
Ja to zase vnímam z toho pohľadu, že to, že nad tým musíš chvíľu premýšľať, čo to vlastne má byť, odfiltruje presne tých ľudí, ktorí už nepremýšľajú nad podstatou, robia len projekty pre projekty zo zvyku a stretávajú sa na konferenciách, kde sa nič nevyrieši a ide sa domov. Čiže keď sa už niekto zaoberá Novým európskym Bauhausom, vie, čo robí a prečo a robí to naozaj. No možno aj ty spadáš do tej skupiny, čo nemá kapacitu sa tomu do hĺbky venovať, čo je pochopiteľné. Keď sú ľudia naozaj aktívni vo svojej práci a robia ju dobre, nemajú príliš veľa voľného času na ďalšie aktivity, ktoré ešte ani, ako spomínaš, neprinesú financie. (Minimálne nie hneď.) Vidím plus v tom, že to nie je ako granty – tu máš podmienky, ber alebo neber. Je to niečo živé, kde majú možnosť diskutovať svetovo renomovaní odborníci s politikmi, ktorí vedia reálne nastavovať systém. A že sa spájajú tie tri piliere dokopy, neriešia sa problémy izolovane: aj zelené, aj sociálne, aj kultúrne.
Väčšina tých vecí by sa udiala aj tak. Podľa mňa to ako policy nie je úspešné. Ani v hodnoteniach dotačných schém v rámci EÚ to nebýva rozhodujúci faktor. Všetci sú radi, že je tam taká vetička, ale nie je takmer žiadny rozdiel v tom, či máš, alebo nemáš grant. Takže dejú sa podľa mňa veci, ktoré by sa zrealizovali aj tak.
Tak ako by si to navrhoval inak? Stačilo by ti povedzme mať ekológiu a udržateľnosť ako prioritu?
Konkrétne v kultúrnom sektore všetci rozumejú, že to treba riešiť. Väčšina sa aj snaží v rámci svojich možností, či už personálnych, alebo finančných. No zavádzať veľký politický cieľ a politiku bez finančného krytia je veľmi zvláštny prístup.
To nemá byť izolovaná politika, ale podpora European Green Dealu, lebo Green Deal je „len“ deklarácia.
No naň peniaze sú. Na toto nie. Všeobecne je problémom kultúrnych politík v celej Európe, že často sú len deklaratívne. Napríklad tradičným cieľom kultúrnych politík je rozvoj publika, audience development. Tak ľudia tvrdia, že ho robia. A niečo možno aj robia, niečo možno nerobia v projektoch či reálne v teréne, ale tvrdia, že to je ono. Tak sa to vykazuje a všetci sú spokojní. A potom, keď sa robia výskumy po 20 rokoch, výsledok nie je žiadny. Lebo vlastne ani nemáme zadefinované, čo je audience development. Ľudia si pod týmto termínom predstavujú rôzne veci. A to je trošku problém aj pri NEB. Myšlienka nie je zlá, motivovať kultúrny a kreatívny sektor, aby hral väčšiu rolu v transformačných procesoch nielen voči sebe, ale voči spoločnosti vo všeobecnosti. Toto je úplne pochopiteľné. Zároveň však už ďalej nie je jasné, čo to konkrétne má byť. A tak vlastne nie je spätne možné to vyhodnotiť. Lebo na konci si budeme len nahovárať, či to bolo, alebo nebolo úspešné, ale nebudeme mať žiadne nástroje, ako to naozaj zistiť.
Tie nástroje sa snažia zavádzať, ale je to veľmi pomalé. A podľa mňa slabá stránka tejto celej iniciatívy je, že je tak veľmi interdisciplinárna. Pretože to nás veľmi spomaľuje. Kým sa všetci stretnú za jedným stolom a zjednotia si terminológiu, prejde veľa času.
To je časť širšieho problému. Stále nám chýbajú cross-sektorové spolupráce. Hovorí sa o tom dlho, ale do veľkej miery sa to nedeje a brzdí to mnohé veci.
Takže záver je, že vy to robíte aj tak. Snažíš sa to nejako sledovať?
Nie je to úplne špecificky NEB, ale venujeme sa témam, ktoré k nemu patria.
Poďme k architektúre. Čo je podľa teba dobrá architektúra?
Taká, ktorá myslí na užívateľa.
A ako sa ti žije v architektúre od Sadovský & Architects?
Nedá sa to takto rámcovať, lebo ide v prvom rade o národnú kultúrnu pamiatku. Tento dom tu stojí približne od 15. storočia. Samozrejme, že prešiel rôznymi nadstavbami, dostavbami a rekonštrukciami.
Považuješ súčasné riešenie za dobré pre potreby tvojej činnosti?
Dobré, áno. Ideálne, neviem. Ak sme chceli byť naozaj dostupní divákom z celého mesta, musíme byť v historickom centre Trnavy. Čo znamená, že sme vlastne nemali inú alternatívu ako byť v niektorom meštianskom dome. Je tu ešte niekoľko stavieb z obdobia socializmu, ale tie majú svoje špecifické problémy a neboli pre nás v danom čase ani dostupné. Takže s tým, že budeme v takejto stavbe, sme rátali od začiatku.
Ako si vlastne začínal?
Pôvodne sme robili podujatia všelikde v meste, v rôznych priestoroch, či už mestských, krajských, alebo súkromných, podľa situácie. Samozrejme, bolo nám v určitom momente jasné, že ak to chceme robiť dlhodobo, profesionálne a kvalitne, bez vlastných priestorov to nepôjde. Súviselo to, samozrejme, aj s tým, ako sa vyvíjalo financovanie kultúry na Slovensku. Vlastný priestor umožňuje lepšie pracovať s rôznymi zdrojmi financií. Takže sme začali smerovať okolo roku 2012 k rozhodnutiu, že budeme riešiť vlastné priestory. A rok nato sme sa dostali do kontaktu s majiteľmi budovy. V tom čase, samozrejme, nebola ešte zrekonštruovaná, ešte sa len pripravoval projekt, čo je kľúčové pre budúcnosť z viacerých dôvodov. Samotná snaha o hľadanie priestorov kulminovala článkom, ktorý o nás vydal jeden miestny spravodajský portál, v ktorom odznela informácia, že hľadáme priestory a toto a toto robíme. A zároveň v tom čase majitelia domu, teda rodina Trnkovcov, publikovali tlačovú správu, že budú tento dom rekonštruovať. A to nás spojilo. V tom čase sa rekonštrukcia ešte len pripravovala. Mohli sme teda vstupovať do projekčných prác.
Čiže ty si sa priamo stretával aj s architektmi?
Tu a tam áno. A pomerne intenzívne s majiteľmi. Mali sme možnosť sa vyjadrovať k rôznym verziám projektu, keď sa kreslil. Tým boli mnohé naše potreby a pripomienky brané do úvahy už počas projekčnej práce.
Tak by to v ideálnom prípade malo byť.
V prípade budov s plánom prenajímať sa to vyslovene nedá. Neviete, kto budú nájomníci a tí sa, samozrejme, budú meniť. Náš prípad bol iný v tom, že funkcia našich priestorov je predsa len špecifická a od začiatku sme to vzájomne brali ako dlhodobú spoluprácu. Neberiem však ako samozrejmosť, že nás majitelia k tomu takto pustili. Bol to od nich v mnohom odvážny a veľmi ústretový krok.
Ako vznikol názov Malý Berlín?
Je to hra s reputáciou mesta, keďže má historickú prezývku Malý Rím. Chceli sme do toho priniesť niečo nové, čo by zároveň nebolo len o nás, ale prinášalo by aj novú víziu Trnavy, možnej transformácie mesta. Tradičný rozvoj postavený na priemysle a továrňach má v našom regióne už svoje možnosti do veľkej miery naplnené. Chceli sme tak priniesť ďalšie témy vrátane kultúrneho a kreatívneho priemyslu.
Ako vidíš budúcnosť? Čo ti vyhovuje alebo čo by si chcel zmeniť na svojom fungovaní.
Je to každý rok náročnejšie po ekonomickej stránke. Náklady rastú, zdroje financovania nepribúdajú. O niektoré sme navyše prišli, niektoré ďalšie sú v ohrození. Našťastie sme od roku 2022 začali viac investovať do medzinárodných spoluprác a projektov. Tie nás držia nad vodou. Určitou transformáciou sme si teda prešli už po pandémii.
Máte nejaké vlastné zdroje príjmov? Zo vstupného? Je to relevantné?
Je to menšia časť rozpočtu, ale nie je zanedbateľná. Je to dôležité.
Tak to je super. Ako by si pomenoval benefity toho, keď má mesto funkčné nezávislé kultúrne centrum? Čo vlastne dávate Trnave?
V programe prinášame cca 300 podujatí do roka. Mnohé by v Trnave neboli, nebyť nás. Pre časť spoločnosti je to dôležitá súčasť wellbeingu. Zároveň sa veľmi intenzívne snažíme vytvárať spojenia medzi Trnavou a svetom. Či už v podobe programov, alebo dnes máme rezidenčný program, na ktorý vozíme aj odborníkov z oblasti architektúry ako rezidentov do Trnavy. Snažíme sa vytvárať príležitosti pre lokálnych umelcov ísť do sveta. Veľkú časť nášho programu tvorí vzdelávanie.
Dá sa toto všetko robiť v meštianskom dome v pamiatkovej zóne podľa vašich predstáv?
To, čo je tu, je svojím spôsobom kompromis medzi všetkými vplyvmi. No v našom prípade ide o interiéry, nie sme nájomníkmi celej budovy, len jej časti. Má to nejaký výraz, nejaký charakter, ktorý sa hodí k tomu, čo tu robíme. Pasuje k nám. Rokmi sme si to ďalej prispôsobovali. Tieto rampy v sále sme robili v úvode roka. Aj samotný priestor sa nejako postupne zabýva. Potrebuje svojím spôsobom získať patinu, ktorú vlastne chceš mať. Zatiaľ je to len šesť rokov, takže výzvy údržby prídu neskôr v budúcnosti.
Aké sú ohlasy k priestorom od návštevníkov?
Prevažne pozitívne. Malý Berlín bol koncipovaný ako multifunkčný priestor, a teda určite môžu byť veci, ktoré by v nejakom profesionálnom divadle boli lepšie, ako sú u nás. To už vyplýva z povahy veci. Keď je to raz multifunkčné, nemôže to byť úplne dokonalé pre každú formu umenia. Je to niekedy o kompromisoch. To je úloha pre nás do ďalších rokov, pracovať na tom a dopĺňať našu infraštruktúru, vybavenie a ďalej s tým pracovať. To teda nejako prebieha celé tie roky, je to nekonečná cesta. To nikdy nebude statická vec, keďže potreby umenia sa tiež vyvíjajú.
To je pravda. Vnímaš tu nejaké zaujímavé detaily z pozície užívateľa, ktoré povedzme nie sú inde a ty si hovoríš, že je to vyslovene dobre spravené?
Nie sú to práve detaily, ale čo nás teší aj dnes, je to, čo nebýva úplne zvykom pri historických budovách. Naozaj sa myslelo aj na ekologickú stránku prevádzky. To, ako sú urobené okná, strecha je zateplená naozaj poriadne a podobne. Je tu viacero riešení, ktoré pomáhajú riešiť energetickú náročnosť prevádzky, a to si ceníme veľmi, lebo nám na tom záleží. Aj to, že samotná budova a naše priestory majú tieto veci zapracované naozaj dobre, je pre nás veľké plus.
Ako podporujete dobrú architektúru?
Dlhodobo sa venujeme výskumu a popularizácii modernistickej architektúry v Trnave. S rôznymi odborníkmi a partnermi sme urobili množstvo podujatí, prehliadok mesta či vydali zopár menších kníh. V rámci nášho rezidenčného programu sme práve v minulom roku začali robiť aj rezidencie pre architektov, ktoré sú veľmi raritnou vecou aj v celosvetovom meradle. Robíme ich totiž rovnako ako pre výtvarníkov či výskumníkov. Naposledy tu takto na tri mesiace bola architektka a kurátorka z Bahrajnu. Snažíme sa sem priniesť inú skúsenosť. Zaujímavé je to, samozrejme, najmä pre architektov s výskumnou či aktivistickou praxou. V rámci niekoľkých medzinárodných projektov sa venujeme kultúrnemu dedičstvu z obdobia komunizmu, kde to je často aj o architektúre. Aktuálne máme takto orientované aktivity napr. na Ukrajine a v Gruzínsku. Do ďalších rokov však bude pre nás zrejme najviac zásadná téma, ktorú pracovne voláme modernizmus a klimatická zmena. Budeme v nej riešiť viacero otázok, ale tá prvotná je, ako môžeme prispôsobiť budovy z obdobia moderny, ale aj celé sídliská, čo je v prípade Slovenska veľmi dôležité, na klimatické zmeny. Sme tak napríklad v jednom pripravovanom projekte pod vedením mesta Porto a síce projekt nebude vyslovene o tom, ale chceme to využiť aj na získanie skúseností s ich modernistickou architektúrou, ktorú v 70. a 80. rokoch už stavali na z nášho pohľadu iné klimatické pomery. Oni sa vtedy veľmi inšpirovali Latinskou Amerikou. Pozrieť sa chceme aj na práce východoeurópskych architektov v arabských krajinách a v Afrike. Mnohé by mohli priniesť zaujímavé prístupy k miestnym klimatickým podmienkam, napr. v oblasti tienenia a vetrania. Veľa práce v tomto regióne urobili napr. rumunskí architekti, ale aj ďalší vrátane slovenských.
Michal Klembara je riaditeľom kultúrne centra Malý Berlín v Trnave. Štefánikova 3-4, Trnava
Autori: Oliver Sadovský, Matúš Vallo, Marián Stanislav, Viliam Zajíček, Mateja Vonkomerová, Marcel Vadík, Zuzana Krejčírová, Elena Šoltésová
Rok: 2018
Fotogaléria
