Kristína Tomanová, Táňa Kuva | text vyšiel v magazíne Koncept 1/2023
Martin Varga a Martin Kvitkovský tvoria hravý ateliér s jednopísmenovým názvom ô. Preslávení najmä ako „pamiatkari“ prostredníctvom obnovy hradu Uhrovec, sa púšťajú do obnovy mladšej architektúry – rozporuplného a médiami pošpineného Pentagonu. Konkrétne jednej bytovej jednotky, ale ich ambície sú väčšie. Martin Varga ako rodený Vrakunčan píše o histórii tejto neslávne známej budovy a o komunite, ktorá tu prebýva dočasne aj trvalo.
Martinovia, vy obaja máte k Pentagonu špecifický vzťah. Ako vznikol a ako sa formoval?
MV: Pentagon bol plánovaný ako vlajková loď Slovnaftu a Hydrostavu. Moji rodičia boli hydrostaváci a podieľali sa na správe a údržbe okolia. Otec bol napríklad pri výsadbe všetkých stromov v okolí. Dom, v ktorom som odmalička býval, bol postavený v roku 1973 ako správcovský objekt. V 90. rokoch bola Bratislava dosť krutá a už vtedy sa upozorňovalo na Pentagon, ale nikdy mi to nebránilo vo vzťahoch s obyvateľmi. Moji prví kamaráti sú odtiaľ aj so svojimi rôznymi príbehmi a osudmi. Bežne som sa s nimi hral a prežil som. Niektorí z nich, žiaľ, nie. Drogy ich premohli.
Kedy sa Pentagon a jeho obyvatelia dostali na okraj spoločnosti?
MV: V 90. rokoch. Objekt mal vždy slúžiť iba ako dočasné bývanie pre pracovníkov spomínaných firiem. S výmerou 38 m² bol nastavený pre pár, možno s jedným dieťaťom, na prácu a prespávanie, kým nebol pridelený riadny byt. Po páde socialistického bytového plánovania ostali vtedajší obyvatelia zakliesnení v dočasnom bývaní. Niektorým sa podarilo byt predať, presunúť sa a postupne sa do objektu dostávali ľudia, ktorí neboli z komunity, boli iba nútení hľadať lacné bývanie.
MK: Zároveň nebol dom dokončený podľa pôvodného plánu. Chýba celý prstenec vybavenosti s telocvičňou, plavárňou, kinom a ďalšími funkciami. Mal to byť kolektívny dom, ale ostal bez kolektívnej vybavenosti.
Nedokončenie projektu podľa pôvodného plánu je zdrojom mnohých problémov súvisiacich s architektúrou kolektívneho bývania. Ako sa dajú tieto problémy podľa vás riešiť?
MV: Imro Vaško s prof. Zervanom sa snažili rehabilitovať architektúru moderny a v rámci cyklu prednášok Paralelný modernizmus chodili na VŠVU prednášať Dedeček, Svetko, Matušík, Suchomel… Vďaka nim sme pochopili, že je to hodnota určitej etapy našej spoločnosti a že nie je nekvalitná, iba sa s ňou v súčasnosti nenarába dobre.
MK: Na Západe sa takýto sociálny problém doteraz riešil prevažne asanáciou celých štvrtí. Obyvatelia a vlastníci si, prirodzene, nevedia sami mäkkými zásahmi vyriešiť takýto problém svojpomocne. V posledných rokoch sa však objavuje viacero príkladov citlivých rekonštrukcií, ale to chce iné nastavenie celého systému. Napríklad ateliér Lacaton & Vassal realizuje aj rekonštrukcie veľkých objektov či celých mestských štvrtí. V našich končinách je však dosť veľkým obmedzením aj majetkovoprávny vzťah, čo v praxi predstavuje súhlas nadpolovičnej väčšiny vlastníkov.
MV: Brzdí to rozvoj celého objektu. Zásah, ktorý by dokázal naštartovať zmeny základnej životnej paradigmy obyvateľov, by výraznou mierou mohol zvýšiť kvalitu života celého objektu a jeho bezprostredného okolia. Už teraz sú v dome obyvatelia, ktorí nie sú chudobní, iba sa ocitli v nejakom hraničnom bode svojho života a potrebujú sa dočasne niekam posunúť. Širšie spektrum ľudí s iným videním sveta dokáže komunite pomôcť.
Vy ste sa rozhodli prispieť k rozšíreniu komunity a jeden byt kúpiť do osobného vlastníctva. Kto z vás je vlastníkom bytu, ktorého rekonštrukcia sa práve blíži ku koncu? Bol to dlhodobý proces alebo skôr spontánne rozhodnutie?
MV: Ja s manželkou. Rozmýšľal som nad tým dlho a dosť som sa bál priznať Monike (smiech). V tom čase som sa odľahčil od správy hradu Uhrovec, čo bolo pre celú rodinu náročné obdobie, tak som sa naozaj obával prísť s ďalším projektom. Nakoniec s tým prišla ona sama a ja som bol nadšený.
Aký je účel tohto projektu a ako ste pristupovali k jeho realizácii?
MV: Účel by som nazval dostupným nájomným bývaním.
MK: Proces to bol dosť neštandardný. Martin bol v pozícii investora a dodávateľa, ale nie klienta. Keďže klient nebol jasný, spravili sme si v ateliéri malý workshop, kde sme sa pokúsili vymyslieť rôzne situácie nájomníkov a ich potrieb. Bol to študent, mladý pár a pracujúci jednotlivec. Podľa týchto modelových situácií sme navrhli rôzne priestorové koncepty a potom si Martin musel vybrať. Dospeli sme k rozhodnutiu, že byt by mal byť vhodný pre dvojicu, a tomu boli podriadené ďalšie kroky. Čo sa týka rozpočtu, snažili sme sa ísť na minimum, ale stanovený 15-tisícový rozpočet sme už, samozrejme, prekročili. Aj naďalej sa to však snažíme udržať na minimálnej úrovni, no nie na úkor kvality.
Z pôvodnej dispozície neostalo nič, keďže byt bol riešený iba na prespávanie. Nebola tam ani kuchyňa, iba modul s platničkou a drezom a dve malé izby so šírkou 2,5 m. Dispozíciu bolo treba zmeniť na celodenné plnohodnotné užívanie a dostať z pôvodného priestorového minima jeho maximum.
MV: Minimálne rozmery bytov a ich členitosť sú veľmi obmedzujúce priestorovo aj mentálne. Človek nemá pocit rozletu a ubíja ho malý tmavý priestor, ktorý na neho padá.
„Keď sme cestovali po Mexiku a s Kviťom sme mali ponorku, on sa išiel pozrieť na murály do Národného paláca a ja na dom Fridy Kahlo, ktorý bol veľmi vzdialený od centra. Bola to okrajová štvrť, kam nebolo pre cudzinca ľahké sa dostať. Tam som sa dozvedel, že Frida prežila celý svoj život v tejto štvrti napriek tomu, že si mohla dovoliť bývať kdekoľvek. Vtedy som si uvedomil, že táto štvrť bola jej východiskový bod, tak ako pre mňa Vrakuňa. Miesto, kde poznám ľudí a oni poznajú mňa, čo je hodnota, ktorú už na žiadnom inom mieste nezískam.“
V Pentagone sú iba dva typy bytovej jednotky, aj to veľmi podobné. Vy ste v rámci procesu hľadania optimálnej dispozície overili množstvo funkčných dispozičných variantov. Plánujete ich niekde využiť?
MK: Cieľom projektu bolo aj vytvorenie voľne dostupného návrhu pre obyvateľov domu v niekoľkých variantoch s návodom, ako na to.
MV: Na základe skúseností pri realizácii vieme, že napríklad búranie v rozsahu, v akom sme ho realizovali my, nie je dostupné pre každého. Návrhy sa týmto preverili a momentálne sú rozpracované do hĺbky.
Nemali ste problém nájsť realizačnú firmu vzhľadom na plochu bytu a jeho lokalitu?
MV: Áno, bol to problém. Našli sme dodávateľa, ktorý veľa zvládol, ale veľa aj pokazil. Ďalšie problémy vznikali pri komunikácii so správcom, keďže sa o túto úlohu súdia dve spoločnosti a nie je zrejmé, kto ju vykonáva. Komplikované boli aj procesy ako bežná výmena radiátorov, keďže priestory s uzávermi stúpadiel sa nachádzajú v zobytnených priestoroch, do ktorých sme sa nedostali. Nakoniec sme museli vypustiť celý blok od teplej vody, aby som vymenil dva radiátory. Bol to 3-mesačný proces.
V akom štádiu je rekonštrukcia bytu v súčasnosti?
MK: Obývaná stavba. (smiech)
MV: Nazval by som to pred dokončením. Ako to už býva, architekti sa nastavia na ideálnu situáciu a potom príde škrt cez rozpočet. K nám prišla matka s dvomi deťmi a museli sme meniť dispozície postelí atď. Ešte sa musí prerobiť celá kúpeľňa a dorobiť stolársky nábytok.
Zvažovali ste aj kúpu ďalšieho/ďalších bytov?
MV: Zvažoval som, že by sme ako ateliér kúpili priestory na prízemí a presťahovali sa. Nanešťastie, všetci kolegovia sú mešťania a túto lokalitu odmietli pre dochádzanie. Ale v budúcnosti by som sa rád pohral s prepojením dvoch bytov nad sebou.
Ako vidíte budúcnosť Pentagonu?
MV: Nájom bytu už ani teraz nie je nízky a pri kúpe je potrebná hotovosť, keďže banka nepovažuje Pentagon za bezrizikovú investíciu. Je teda predpoklad, že noví majitelia nebudú predstavovať problém pre súčasnú komunitu. Keďže rastie aj počet bytov, ktoré sú neobývané, obstarané ako investícia, predpokladám, že sa ich majitelia budú zaujímať aj o stav objektu a okolia, aby sa ich investícia zhodnotila. Zároveň je snaha súčasného vedenia mesta aj mestskej časti o riešenie sociálnych problémov a tvorbu komunitných projektov. Mestskej polícii sa pravidelnými zásahmi a kontrolami podarilo vytlačiť časť dílerov a narkomanov, otázka je, či je to dobré alebo zlé, keďže tento fenomén bol odsunutý niekam inam. Je to však reálne zlepšenie pre obyvateľov, takže ja vidím budúcnosť Pentagonu pozitívne.
Fotogaléria
