Matúš Antolík | text vyšiel v magazíne Koncept 1/2022
Rekonštrukcia panelového domu v Rimavskej Sobote od ateliéru GutGut je jednoznačne najvýraznejším architektonickým počinom v histórii obnovy panelových domov na Slovensku. V čase dokončenia projektu sa ako solitér publikoval naprieč širokým spektrom médií a vyslúžil si pozitívny ohlas laickej aj odbornej verejnosti. Po ôsmich rokoch sa Matúš Antolík vrátil na „ostrov blahobytu” aby sa pozrel ako objekt starne a (ne)zapadá do kontextu sídliska.
Panelák v Rimavskej Sobote od štúdia GutGut z roku 2014 je zrejme jeden z najpublikovanejších domov realizovaných na Slovensku v ostatnej dekáde. Aby nie: v krajine, kde žije v panelákoch zhruba tretina obyvateľov a štandard, akým sa podobné domy opravujú, čiže spravidla zatepľujú, omietajú a maľujú, je zúfalo nízky. V tomto nezdravom obyčaji potom panelák, ktorý vlastne ako panelák ani pôsobiť nechce, prirodzene vytvára senzácie a ďakuje za ovácie. Iste, lebo kým priemerný panelový dom sa po „rekonštrukcii“ stáva smiešnym až hlúpym, v Rimavskej Sobote sa pozeráme na kvalitný a v mnohých momentoch aj vtipný dom. Tento stav platí aj po ôsmich rokoch.
Spôsob, akým sa ateliéru GutGut podarilo spraviť z tohto paneláka referenciu stavebnotechnických možností a vo výsledku oceňovanú architektúru, bol viackrát prezentovaný. Ešte raz potlesk. Zásadný predpoklad, ktorý túto koncepčnú prácu a jej realizáciu umožnil, bol majetkový – jeden majiteľ. Tomu sa dom aj s priľahlými pozemkami podarilo odkúpiť od mesta v čase, keď jeho obyvateľmi boli, ošemetne povedané, ľudia na okraji spoločnosti, s ktorými mesto nebolo ochotné, respektíve schopné pracovať. Predaj tohto paneláku tak bol zrejme riešením viacerých problémov na radnici. Ťažko si totiž prestaviť, že by za „normálnych okolností“ bol podobný dom s desiatkami bytov čo i len potenciálne na predaj od mesta, ktoré by v dobre fungujúcej spoločnosti malo byť garantom nájomného bývania.
V každom prípade sa nový majiteľ chopil šance na generálku domu úctyhodne a samotný dom je aj po ôsmich rokoch neprekonanou rekonštrukciou paneláka. Senzácia z Rimavskej Soboty je však referencia, ktorá sa nedá zopakovať pri drvivej väčšine panelákov, kde jeden dom vlastnia desiatky majiteľov a vo svojich bytoch potrebujú bývať aj počas rekonštrukcie. Nie je chyba tohto domu, že neponúka návod, ktorý by sa dal opakovať pri ostatných sídliskových domoch, ale takto to je.
Je to referencia pre samotný dom, nie pre sídlisko. Panelák sa nesnaží vyriešiť žiaden zo zásadných problémov sídlisk. Verejný priestor neobohacuje, skôr sa ho stráni. Je to demonštrácia možností a schopností, čo všetko sa dá za súkromné peniaze spraviť pre súkromný osoh. Napriek tomu môže byť jeho prínos pre debatu o sídliskách práve v tom, že samotný panel nie je hlavným problémom kvality bývania na sídliskách a utopické predstavy o kobercovom búraní celých štvrtí sú tu krásne spochybnené. Ale rovnako tak môže byť jeho prínos v debate o spravovaní mestského majetku a verejného priestoru. Žiaľ, ako odstrašujúci príklad, ako svedectvo neodborne spravovaného mesta, ktoré rieši problémy predajom vlastného majetku.
V tomto svetle mala vlastne Rimavská Sobota šťastie v nešťastí, keď sa panelák dostal do rúk investora, ktorý v spolupráci s architektmi premenil ruinu na moderný dom a spomínanú referenciu stavebnotechnických možností. Mimochodom, takýto spôsob riešenia problémov odpredajom majetku je blízky mnohým radniciam slovenských miest aj dnes.
Autorov zápisník z obhliadky
Do Rimavskej Soboty prichádzam na obhliadku v období nevídaného sucha. Dom sa nachádza bezprostredne pri rieke Rimava, pomalej ako tieto teplé dni. Okolie je vyprahnuté, zafarbené do oranžovo-hnedej. Dívam sa na bytovku za hradbou tují a oceľovým plotom, pripomína vilu v suburbii navzdory mierke a forme.
Všetky ostatné paneláky v susedstve sú bez oplotenia, za to však pestrofarebné, zo severu plesnivé. Jediný zelený trávnik je za plotom. Pravidelne kosený, pre potreby komunity, teda nájomcov bytov. Celý „plac“ je lemovaný pekne vzrastlými stromami (8 rokov robí divy). Predstavujem si, ako by asi vyzeralo a fungovalo sídlisko, keby boli aj ostatné paneláky oplotené a obohnané tujami. Také tie ostrovčeky blahobytu, do ktorých sa dá vkročiť iba na pozvanie.
Sprevádza ma majiteľ domu (celého). Pri vstupe ma prekvapuje názov bytovky – White house. Tam, kde bola kočikáreň, je teraz recepcia a kaviareň, ktorá je kaviarňou len pre obyvateľov domu, prípadne ich návštevy. Rovnako ako fitnes, wellness a aj celá záhrada na západnej strane bytovky. S majiteľom sedíme v chládku pod betónovým tubusom zastrešenia a košatými korunami stromov, debatujeme. Nerušený výhľad na anglický trávnik a stromami zatienený výhľad na panelákové susedstvo. Hotelový pocit.V celej bytovke nenachádzam miesto ani moment, kde by bolo na prvú cítiť, že je to ešte stále panelák. Ak to bol zámer, podarilo sa. (Bol.) Azda iba komicky malé výťahy napovedajú, že tu boli isté limity.
Panelák je nízkoenergetický, na ohrev vody v letných mesiacoch takmer úplne stačia solárne kolektory na streche domu. Zrejme pribudne aj fotovoltika. V byte na najvyššom poschodí, ne-panelovej nadstavbe, dominuje priznaná oceľová konštrukcia a na mieru robená stolárčina vo fungujúcej dispozícii. Fantastická atmosféra s výhľadom na mesto. A pre čakateľov na prenájom sa vedie poradovník.
Autori: | Štefan Polakovič, Lukáš Kordík, Peter Jurkovič, Roman Halmi, Jana Benková, Ivan Príkopský, Katarína Príkopská |
Klient: | súkromný |
Projekt: | 2007 – 2008 |
Realizácia: | 2009 – 2014 |
Stavebné náklady: | 5,1 mil. eur |
Užitková plocha: | 3 775 m² |