Panelové sídlisko a spoločnosť

Táňa Kuva, Kristína Tomanová | text vyšiel v magazíne Koncept 1/2022

Rozhovor s Jurajom Jantom, ktorý pôsobí od roku 2011 na Katedre etnológie FiF UK v Bratislave. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa zaoberá hlavne urbánnou a aplikovanou etnológiou, výskumom socializmu, antropológiou priestoru a architektúry a tradičnou materiálnou kultúrou.

S etnologickým výskumom sídlisk ste začali ešte počas vysokej školy. Prečo ste sa rozhodli venovať práve téme sídlisk?

Bolo to až neskôr, keď som v rokoch 2000 – 2007 pracoval ako komunitný pracovník v Petržalke. V rámci celoslovenského združenia Centrum komunitného rozvoja sme sa snažili podporovať ľudí v činnosti na zlepšovanie kvality ich života na sídliskách. V súvislosti s tým som sa začal vedecky venovať problematike sídlisk v rámci svojho doktorandského štúdia a v roku 2011 som obhájil dizertačnú prácu Sociálny kapitál mestského sídliska. Bolo to aj pragmatické rozhodnutie, v Petržalke som vyrastal, neskôr pracoval a napokon o nej písal prácu. Z hľadiska klasického etnologického záujmu som teda nezačal tradičnou architektúrou, ale, naopak, sídliskami, potom som prešiel k výskumu robotníckych kolónií a následne som sa prepracoval aj k samotnému ľudovému staviteľstvu.

Všeobecne panuje názor, že sídliská predstavujú v porovnaní s dedinou vysokoanonymizované prostredie s nízkou mierou vzájomných sociálnych vzťahov. To bola a stále je aj mienka o meste. Práve etnológovia vo svojich výskumoch ukazujú, že to nemusí celkom platiť. Spomeniem napríklad knihu o medzivojnovej Bratislave z roku 1991 (Taká bola Bratislava) alebo výskumy Zuzany Beňuškovej a neskôr i moje o živote v Petržalke. 

Aká zmena prebehla podľa vás v spoločnosti z hľadiska vnímania panelákov a panelových sídlisk od výstavby prvého panelového domu na Kmeťovom námestí po dnešok?

Ľudia, ktorí prichádzali bývať v 60. a 70. rokoch do nových panelových alebo už aj  tehlových domov v nových mestských obytných súboroch, zažívali vo väčšine podstatné zlepšenie svojich bytových štandardov. Zrazu mali ústredné kúrenie, tečúcu teplú a studenú vodu, splachovací záchod a pod. Na sídliská prichádzali najmä mladé rodiny, ktoré v porovnaní s dneškom získali pomerne za prijateľných podmienok a skoro vlastné bývanie, dostali prácu v meste, osamostatnili sa od rodičov. Bol s tým teda spojený určitý optimizmus a vďačnosť. Samozrejme, objavovali sa aj nedostatky, ktoré súviseli s chýbajúcou občianskou vybavenosťou, uniformnosťou výstavby, nekvalitne zrealizovanými stavbami.

Z výskumov uskutočnených v 70. rokoch na českých sídliskách, o ktorých vyšla v roku 1985 kniha Lidé a sídliště, však môžeme usudzovať, že celkové vnímanie života v obytných súboroch bolo pozitívne. Hoci po roku 1989 prevažovala vo verejnom diskurze výrazná kritika sídlisk, samotní obyvatelia zdôrazňovali viaceré pozitíva. Dobudovala sa občianska vybavenosť, vyrástla zeleň, revitalizovali sa domy a ich okolie. Takéto postoje poznám aj zo svojej niekdajšej komunitnej práce v Petržalke i z vlastného výskumu.

Kým po vojne žila v mestách asi štvrtina všetkých obyvateľov, o 30 rokov neskôr to už bola mierna väčšina. Miera takéhoto nárastu bola nebývalá ako z európskeho hľadiska, tak aj v rámci krajín sovietskeho bloku, nehovoriac o podstatne urbanizovanom Česku. V krátkom čase prišlo teda do miest veľké množstvo ľudí.

Ako pôsobil takýto rýchly nárast obyvateľstva na mesto?

Výstavba nových mestských obytných súborov bola súčasťou komplexného procesu modernizácie Slovenska. Tá síce pozvoľne prebiehala už od polovice 19. storočia so vznikom fabrík, železníc, zavádzaním elektriny a pod, ale Slovensko malo stále zväčša charakter tradičnej (rurálnej, nepriemyselnej) spoločnosti. Po roku 1948 sa s nástupom socialistického režimu modernizácia výrazne akcelerovala. Nová politická moc sa rozhodla Slovensko urýchlene transformovať  na industrializovanú a urbanizovanú krajinu. Práve do obdobia povojnových zmien kladie aj slovenská etnológia „neostrý“ predel medzi tradičnou kultúrou a modernou spoločnosťou.

Kolektivizácia, ktorá prebiehala na vidieku a bola súčasťou celého procesu, uvoľnila veľké množstvo pracovnej sily pre nové priemyselné závody. Obyvatelia sa sťahovali do miest do nových obytných súborov; od 70. rokov ich výstavba súvisela už aj s rozvojom terciárnej sféry. Kým po vojne žila v mestách asi štvrtina všetkých obyvateľov, o 30 rokov neskôr to už bola mierna väčšina. Miera takéhoto nárastu bola nebývalá ako z európskeho hľadiska, tak aj v rámci krajín sovietskeho bloku, nehovoriac o podstatne urbanizovanom Česku. V krátkom čase prišlo teda do miest veľké množstvo ľudí. Urbanizácia sa tak obmedzila na kvantitatívnu formu a jej prostriedkom i výrazom boli práve mestské sídliská.

Pôvodná mestská kultúra a spôsob života sa často aj cielene nivelizovali ako buržoázne a noví obyvatelia k mestu nemali vzťah; mnohí na víkendy unikali do svojich pôvodných vidieckych sídel alebo na záhrady a chaty. To sa prenášalo aj do vzťahu pôvodných a nových obyvateľov, veď známa bola napríklad animozita „prešpurákov“ voči novoprisťahovalcom či staropetržalčanov voči novým obyvateľom sídliska. K mestu i sídlisku si v oveľa väčšej miere začala vytvárať vzťah až nová generácia, potomkovia prisťahovalcov.

Problémom bola aj nevyvážená veková štruktúra sídlisk. Ja ako tzv. Husákove dieťa som v 80. rokoch zažil na základnej škole dvojzmenné vyučovanie a o 20 rokov tú istú školu zavreli pre nedostatok žiakov. Materské školy sa dnes prebudovávajú na senior centrá.

Ovplyvňuje urbanizmus sídliska sociálne vzťahy?

Hoci priamy architektonický a urbanistický determinizmus nie je v sociálnych vedách veľmi rozšírený, z niektorých bádaní vieme, že napríklad množstvo peších trás či tzv. miest komunikácie determinuje mieru stretávania sa ľudí, a tým aj vytvárania vzájomných vzťahov. Rovnako je spravidla v domoch s menším počtom obyvateľov vyššia miera spoločenských kontaktov. A vzájomná prepojenosť kvality verejných priestorov a úrovne sociálnych vzťahov je všeobecne známa. Podľa môjho výskumu je však najlepším faktorom na vytváranie sociálneho kapitálu v lokalite čas, teda stáli obyvatelia, ktorí sa dlhodobo stretávajú v jednom sídle, alebo lokálni lídri, ktorí motivujú záujem a aktivizmus. 

Je možné, že aj samotné dispozície sídliskových bytov mali vplyv na zmeny v spoločnosti?

Opäť je to súčasť komplexnejšieho procesu modernizácie slovenskej spoločnosti – z vidieka do mesta, z vlastného gazdovského hospodárenia do fabriky, z viacgeneračných obydlí do jednogeneračných, z kroja do konfekčného odevu… Dispozície bytov boli výrazom i súčasťou týchto zmien. Ale už z výskumov počas socializmu vieme, že ľuďom napríklad nevyhovovala veľkosť kuchyne. Ľavicoví ideológovia predpokladali nadradenie rodiny kolektívom aj v rámci varenia a stravovania, čo sa prenieslo aj do veľkosti priestorov. Kontinuita životného štýlu daná dlhodobým historickým vývojom má však kľúčový význam a ovplyvňuje spôsob života oveľa viac ako vonkajšie dobové podnety. V jednom najväčšom priestore tradičného domu sa stretávala celá rodina, tu sa spoločne stravovala a často sa v ňom aj varilo. Akoby reálna ľudská skúsenosť motivovala opätovný návrat k jednému centrálneho priestoru bytu či domu – k spojeniu kuchyne a obývačky.

Takže takáto moderná dispozícia je vlastne návratom k tradičnej…

Áno, ale treba povedať, že v predmodernej spoločnosti trávili členovia viacgeneračnej rodiny väčšinu času vonku pri práci a iba gazdiná zvyčajne zostávala v dome pripravovať pokrm, príp. starší nevládni členovia rodiny. V zime sa, naopak, väčšina činností presúvala do tohto priestoru; tu sa žilo; robilo, jedlo i spalo.

Dnešná výstavba na pôvodných sídliskách vzniká s cieľom obnoviť klasickú mestskú ulicu a ďalšie funkcie tzv. typického mestského prostredia. Aj naše výskumy však ukazujú, že obyvatelia sídlisk oceňujú voľnosť, nezastavanosť a teraz už i vyrastenú zeleň. Monofunkčnosť nemusíme teda úplne zatracovať, prináša aj výhody.

Na západe postupne od masívnej panelovej výstavby upustili, u nás výstavba pokračovala až do zmeny politickej situácie/režimu. Dnes však môžeme v zahraničí vidieť mnohé nové kvalitné panelové domy, naopak, na Slovensku akoby miesto panelu v architektúre ostalo zaznávané. Môže vzťah verejnosti k panelovým sídliskám súvisieť so spájaním s bývalým režimom?

To je skôr otázka na stavebníkov, developerov a architektov. Od 90. rokov sa aj u nás upustilo od funkčného delenia mesta v zmysle princípov modernistickej architektúry, ktoré prinášali špecifické problémy. Hoci aj súčasná suburbánna výstavba v okolí miest, akési „paneláky naležato“, to môže pripomínať. Dnešná výstavba na pôvodných sídliskách vzniká s cieľom obnoviť klasickú mestskú ulicu a ďalšie funkcie tzv. typického mestského prostredia. Aj naše výskumy však ukazujú, že obyvatelia sídlisk oceňujú voľnosť, nezastavanosť a teraz už i vyrastenú zeleň. Monofunkčnosť nemusíme teda úplne zatracovať, prináša aj výhody. Niektorí ľudia dokonca pre pokoj a ticho preferujú sídlisko pred starým mestom či inými rušnejšími časťami mesta.

V čom ľudia vidia výhody bývania na sídlisku oproti centru mesta?

Samozrejme, aj sídliská sa líšia, ale ľudia oceňujú vo všeobecnosti najmä spomínanú nezastavanosť, viac voľného priestoru, zelene, viac možností pre deti, priestor na voľnočasové aktivity; niekde aj parkovanie. Vo vnútrosídliskových častiach to môže byť aj menej áut a nižšia rýchlosť dopravy, čo je dôležité aj pre bezpečnosť detí. V Petržalke rovnako blízkosť vody a príroda lužných lesov a zároveň blízkosť do centra. Za celý svoj výskum som stretol iba jedného človeka, ktorý deklaroval nespokojnosť života s bývaním na petržalskom sídlisku. Bol to mladý človek, ktorý sa z Petržalky snažil „unikať“ za kamarátmi do centra, kde viedol svoj sociálno-kultúrny život. Väčšina ľudí však hovorí, že Petržalka je dobrým miestom na život. Iste, možno tu zohráva svoju úlohu aj prirodzená psychologická potreba človeka nachádzať pozitíva v mieste, v ktorom dlhodobo žije.

Umelec Tomáš Džadoň sa vo svojej inštalácii v Banskej Štiavnici venovanej panelákom vyjadril:  „K panelákom som sa nedostal náhodou. Obsesívne som sa zaoberal myšlienkou, čo s tou tradíciou, od ktorej nás minulý režim tak dôslednej odstrihol. V určitej chvíli som si uvedomil, že pre moju generáciu sa paneláky, resp. zvyšky minulého režimu, stali novou tradíciou. Panelák sa skôr či neskôr stane „novou drevenicou.“ Je to realita alebo utópia? Budeme raz na panelákové sídliská chodiť ako do skanzenu?

Pre mladú generáciu, ktorá vyrastala na sídlisku a získala si k nemu vzťah, je to určite reálna možnosť. Už aj v Petržalke sú tabule, ktoré pomáhajú budovať vzťah obyvateľov k miestu, pripomínajú zaujímavé miesta, mapy… My tu však máme problém už i s pamiatkovou ochranou staršej modernistickej architektúry alebo „sorely“. Vezmime si také Baťovany (Partizánske) či Novú Dubnicu. V oboch chýba pamiatková ochrana, zrejme najmä pre obavu z obmedzenia vlastníckych práv obyvateľov. V susednom Česku však dokázali ochrániť aj „sorelu“ v Ostrave-Porube, Havířove a takisto aj v krakovskej Novej Huti v Poľsku.

Je dôležité robiť osvetu a upozorňovať obyvateľov na hodnoty ich lokality vrátane architektúry.

S osvetou a uvedomovaním si hodnôt prichádza zrejme aj vzťah k miestu a identifikácia s ním.

Určite. Pocit miestnej identity nie je však samoúčelný. Ak majú ľudia hlboký vzťah k sídlu, v ktorom žijú, potom im na ňom aj záleží, čo spravidla zvyšuje aj úroveň života. Pre takéto skvalitňovanie je dôležité, aby vznikla v lokalite komunita aktívnych ľudí, ktorí dokážu realizovať trvalé a udržateľné zmeny. V bývalom režime bolo vytváranie silných susedských vzťahov ľahšie vďaka princípu okrskov, stabilizácii obyvateľov v priestore, nižšej mobilite, preferencii verejnej dopravy pred osobnou, spoločnému lekárovi, obchodu, základnej škole, organizovaniu brigád a pod. Problémom však boli iné faktory, ktoré súviseli s režimom, napríklad obmedzená miera samosprávnosti, participácie obyvateľov na rozhodovaní, centralizácia a direktívnosť rozhodnutí.

Dnes sú iné podmienky; väčší význam pri vytváraní komunít majú aktívni miestni lídri, podpora samosprávy, neziskových, ale i podnikateľských organizácií. Samozrejme, dôležitá je aj kvalita verejných priestorov. Skutočný a praktický vzťah však treba budovať k menším lokalitám, možno vo veľkosti väčšej dediny. Taká je ľudská historická skúsenosť, veď moderná urbánna spoločnosť a veľkomestá sú záležitosťou jedného až dvoch storočí, na Slovensku najviac posledného polstoročia.  

Fotogaléria