Panely v umení

Filip Bielek | text vyšiel v magazíne Koncept 1/2022

Snaha zachytiť odcudzenie sa, stratu identity a kontroly nad svojím životným priestorom, masovosť a stereotypizáciu výstavby a bývania, kontrast osobného verzus verejného, ako aj dehumanizáciu až vulgarizáciu okolitého prostredia. Toto všetko sú témy, ktoré sa vinú naprieč niekoľkými generáciami výtvarníkov reflektujúcich výstavbu a život na panelových sídliskách.

Modernistický prístup plánovania miest sa spája s viacerými negatívnymi sociálnymi aspektmi, ktorých vplyv poznačil život celej vtedajšej spoločnosti. Jedným z najvypuklejších problémov bola integrácia prevažne vidieckeho obyvateľstva z agrárneho prostredia. Počas života jednej generácie sa na Slovensku zmenila podoba a spôsob bývania a táto zmena jednej zo základných potrieb človeka sa výrazným spôsobom premietla do sveta vizuálneho umenia.

Snaha stvárniť túto premenu a jej dosahy na spoločnosť prichádza už v čase, keď bola výstavba sídlisk na vrchole: dve desaťročia pred jej nutným stroskotaním. Medzi prvými autormi zaoberajúcimi sa panelákmi, resp. pretváraním nášho životného priestoru konštruktívne a kriticky, patria už v prvej polovici 70. rokov autori neoficiálnej výtvarnej scény.

Július Koller (1939 – 2007) pohľadmi zo svojho bytu zachytával všedné panorámy sídlisk „Prítomnosť 1974” (1974) a „Univerzálne futurologické obydlie (U.F.O.)” (1978). Neskôr Vladimír Popovič (1937) vo svojom „Futurologickom kongrese” (1983) a „Betónovej sonáte” (1986-87) rozparceloval plátna šedivých plôch mriežkou bytov s natlačenými figúrami. V sérii „Premiestňovanie” (1989) zobrazuje kráčajúce Tatry s panelákovým bytovým rastrom vo vnútri. Posledný zo staršej generácie autorov, sochár Jozef Jankovič (1937 – 2017), nastavuje dobovému režimu krivé zrkadlo prostredníctvom „Architektúry V, VI” (1976), čo sú projekty prospektívnej architektúry humanoidných panelákov, či v podobe „Návrhu 44-poschodovej budovy k 44. výročiu” (1979).

V 90. rokoch záujem o túto tému upadá, koncom nultých rokov sa však z paneláka stáva fenomén, ktorý skúma množstvo autorov až po súčasnosť. Väčšina z nich sa na rozdiel od predchádzajúcej generácie na sídlisku už narodila, vyrastala či aspoň prežila nejakú časť svojho detstva v paneláku. Tento fakt zásadne ovplyvňuje ich prístup k idei paneláka a sídliska, no vyššie spomenutý naratív sídliska ako miesta opustenosti, odcudzenia sa či periférie kdesi na okraji mesta či spoločnosti v ich tvorbe v rozličnej miere pretrváva.

Umelec Tomáš Džadoň (1981) sa zaoberá témou nejednoznačnosti paneláku ako symbolu minulého režimu, čo zhmotňuje napríklad v dielach „Panelák?” (2009), kde dekonštruuje panelové steny. Rovnako v „Stratil som návod” (2009) rozkladá panelákovú jednotku bytu svojich rodičov na 17 panelov, ktoré zdanlivo bez rozmyslu rozmiestňuje v priestore galérie. V rozmernom objekte paneláka nakloneného ako šikmá veža v Pise s názvom „Je to atrakcia, alebo to padá?” (2009) sa autor pýta, či spoločnosť prijme túto nedávnu tradíciu za svoju alebo sú paneláky odsúdené na zánik.

Zásadným dielom sochára Tomáša Džadoňa, ale aj slovenského výtvarného umenia posledných troch dekád je „Pamätník ľudovej architektúry” (2013-2016), pri ktorom boli premiestnené tri drevenice z Liptovskej Tepličky na strechu 13-poschodového panelového domu na sídlisku Furča v Košiciach. Pomyselným pamätníkom sa snaží Džadoň zachytiť tému osobnej a spoločnej pamäte spojením dvoch ikonických architektonických vrstiev – paneláka a drevenice, nového a starého – do jedného monumentu. Dielo vyvolalo značnú spoločenskú debatu v radoch odbornej aj laickej verejnosti.

V roku 2014 sa Tomáš Džadoň spolu s kolektívom architektov, urbanistov a univerzít pod kurátorským vedením Martina Hejla a štúdia KOLMO.eu podieľal na benátskom Bienále architektúry s expozíciou „2 x 100 mil.m2”. Autori v nej mapujú univerzálnu architektúru Československa za posledných sto rokov. Rozdelená je na tri etapy: štandardizácia 1914 –1948, prefabrikácia 1948 – 1989 a katalogizácia po revolúcii 1989. Vývoj architektúry dokumentujú mapy 56 najväčších československých miest. Šesť kľúčových rezidenčných sekvencií je zobrazených na stenách; medzi nimi aj Petržalka ako najväčšie sídlisko v strednej Európe. Expozícia popisuje cestu od individuálneho bývania v štandardizovanom rodinnom dome cez kolektívnu panelovú výstavbu až späť k individuálnej katalogizovanej suburbii dnes. Táto cesta od domu k domu popisuje zmeny základného mestského vzorca. 

Konceptuálny umelec Jaroslav Varga (1982) sa v projekte „Re: byt Petržalka”(2010) snaží kúpiť byt na tomto sídlisku. Realitným kanceláriám pritom odosiela kritériá na byt vyskladané na základe pôvodných požiadaviek stanovených v pôvodnej architektonickej súťaži na Petržalku. V projekte „Vertical labyrinth” (2009) mapuje nástenné maľby a obrazy na štítových stenách petržalských panelákov, čím vytvára pomyselnú vertikálnu mapu Petržalky.

Martin Kochan (1981) v projektoch „Bytová politika”, „2004 – 2010”, „Pôrod paneláka”, „Šarkan” a „Štadión” (všetky 2012 – 2014) venuje pozornosť panelákovej kultúre formou vtipných kresieb či počítačovou manipuláciou s dávkou irónie a nadhľadu. V diele „Antimonument” (2007) prekrýva amatérsky pomník obetiam komunizmu v Trnave vytmeleným panelom. Dielo „Superkompozície” a „Zatepľovanie II” (2015) reflektuje masové zatepľovanie sídlisk posledných dvoch dekád. Na záver by som ešte spomenul maľby Romana Biceka (1981), Rasťa Sedláčika (1980) a Lucie Tallovej (1985), ktorí takisto spracovávajú túto tematiku.

Rovnako ako väčšina posledných menovaných autorov, aj ja som vyrastal na sídlisku, konkrétne v bratislavskej Petržalke. Moje spomienky a kontext, v akom chápem panelák, sa preto viažu práve k tomuto obdobiu môjho života. Keď sa povie panelák, predstavím si petržalskú časť Háje s našimi ulicami Mlynarovičova a Lachova. Môj svet tvorilo šesť obytných jednotiek, ktoré svojimi drobnými prielukami vytvárali akúsi ponášku na klasický vnútroblok, uprostred ktorého sa nachádzala škôlka s dvorom a množstvom rozrastených stromov. Samozrejmosťou boli aj betónové bludiská, pieskovisko a preliezačky či tri lavičky pred domom s dobre organizovanou skupinou miestnych dôchodkýň. Najpodstatnejšie však bolo, že na našej ulici a v našom vchode sa každý s každým poznal a udržiaval relatívne priateľské medziľudské vzťahy.

Samozrejme, rovnako ako odborná verejnosť vnímam aj ja problémy spojené so životom na sídlisku, predovšetkým v 90. rokoch. Verím však, že život na sídliskovej periférii neznamenal len marazmus, šeď, prázdnotu a neschopnosť nadväzovať sociálne väzby medzi jej obyvateľmi. Mohol mať (a mal) aj podobu, o akej píšem. Podobu, na akú si pamätám ja, moji rovesníci či moji rodičia.

Práve takýto pohľad, akokoľvek nekritický, v spoločnosti a umení doposiaľ skôr absentuje. Z toho nevyhnutne vyplýva, že na slovenskej výtvarnej scéne ešte nie je dotvorený celistvý obraz o tomto fenoméne. Je to fenomén, ktorý je doposiaľ živý, pretvára sa a naberá na seba nové podoby a novú poetiku. Akoby väčšina našich doterajších snáh reflektovať panelák ostala v bludnom kruhu umelo vytvorených predstáv o sídlisku. Zakonzervované v čase a priestore pripomínajú skanzen Vlkolínec, predstavy, ktoré sú rovnako odtrhnuté od reálneho stavu, v akom sa tento fenomén svojej doby v súčasnosti nachádza.

Sídlisko nie je nemenné. Napríklad ani Petržalka už nie je taká istá, ako si ju možno pamätá fotograf, aktivista a jej Martin Kleibl zo svojho detstva v 80. rokoch (alebo ja o desaťročie neskôr). Je omnoho bezpečnejšia, ako ju prezentuje spoločnosť a médiá, a bohužiaľ aj farebnejšia. Momentálne ju vyhľadávajú mladé rodiny s deťmi práve pre vybavenosť, bezpečnosť, charakter verejných plôch a bývanie v zeleni.

Tak ako dnes už mnohí odborníci a nadšenci vo svojich publikáciách (napr. vyššie spomínaný Tomáš Džadoň), povzbudzujem k pochopeniu panelovej výstavby ako niečoho, čo sa a priori nepretavilo len do negatívneho a jednoliateho fenoménu, ktorý sústavne sa opakujúcou formou retro-geto onánie v sebe utvrdzujeme.

Odhalenie nových rovín a pohľadov na život slovenských sídlisk by mohlo pomôcť narušiť stereotypné predstavy o tejto výraznej a najhmatateľnejšej stope, ktorú tu bývalý komunistický režim so svojou štátom riadenou výstavbou zanechal. Odhaľovať ďalšie vrstvy a rozširovať témy spájajúce sa s touto problematikou bude už zrejme výzva pre nasledujúce generácie výtvarníkov, ktorým sa azda podarí vymaniť z tohto dnes už mnoho ráz prerozprávaného dystopického pohľadu na sídlisko a panelák ako taký. Nerobme z paneláka ďalší vyprázdnený symbol, ako sme to urobili so slovenským folklórom a idylickými, romantizovanými predstavami o slovenskej ľudovej architektúre, zvykoch a piesňach.

Fotogaléria