Peter Jurkovič s Andrejom Olahom sa rozprávajú o tradičnej architektúre na príklade Blumentálskej ulice:
Sedíme na dvore u Peťa Jurkoviča pod starým orechom v (ne)dokončenej záhrade, na dedine uprostred mesta. V dome, ktorý si postavil na Blumentálskej ulici hneď vedľa kostola. Čo je možno zaujímavé, je to, že dom je vložený do historickej štruktúry a vychádza archetypálne z pôvodnej stavby, dokonca je čiastočne vymurovaný z pôvodnej tehly. Nenápadná stavba, nebyť výraznej ružovej brány, vyzerá, že tam môže byť pokojne už dlho…
Celý text si prečítate v magazíne Koncept 3/2023
Foto: Peter Jurkovič
Peter, čo ťa priviedlo k myšlienke presťahovať sa z bytu do domu, resp. z hradného kopca do centra, do hustej mestskej štruktúry?
Má to dlhšiu genézu súvisiacu s vývojom rodiny. Pôvodne sme mali byt pri Horskom parku v terasovom dome s predzáhradkou, takže to bolo naše východisko, a to nám následne skomplikovalo aj hľadanie ďalšieho bývania. Tým, že sme obaja skôr mestskí ľudia, ťahalo nás to z kopca práve viac do centra, kde je viac vybavenosti a nie je potrebné toľko používať auto.
Ale vždy tam bola ambícia bývať v dome?
Nie, hľadali sme skôr nejaký pekný staromestský byt s vysokými stropmi, niečo s historickou podstatou, čo sa dá pekne zrekonštruovať. Ale vychádzali sme z bytu s predzáhradkou, takže hľadanie bolo veľmi problematické. Nakoniec sme našli byt, ktorý nám sedel, vo vile od Weinwurma. Naprojektoval som ho, ale do toho sa nám narodil Miško a zistili sme, že doň už nezmestíme tri spálne, takže sme šli odznova. Nakoniec sme našli tento starý dom z konca 19. storočia susediaci s kostolom. Plánovali sme rekonštrukciu, ale počas odkrývania jednotlivých vrstiev sa zistilo, že dom bol niekoľkokrát prerábaný a bez funkčných základov, tým pádom sme museli pristúpiť k búraniu všetkého okrem pivnice. V podstate sa všetko zbúralo a postavilo v tej istej figúre nanovo. Pri návrhu sme vychádzali z jestvujúceho starého domu, z jeho dispozície radenia priestorov za sebou. Nechceli sme meniť pôdorysnú stopu zástavby a chceli sme rešpektovať aj pôvodnú hmotu.
Dom je rozdelený na uličný objekt, ktorý je administratívny, a teda sú tu dva samostatné priestory, ktoré momentálne fungujú ako ateliéry, bránou sa následne vojde do dvora, kde je situované vaše bývanie. Ako si si sformuloval zadanie pre tento dom, respektíve, čo stálo za jeho koncepciou?
Vždy sa mi páčil koncept stredovekých domov, ktoré mali v strede bránu na prejazd koča do dvora, dole dielňu a hore nad ňou bývanie. Tento dom spĺňal všetky atribúty. Keď sme si to kreslili, bolo nám úplne jasné, že smerom do ulice bývať nechceme, a teda vyhradíme priestor pre nejakú vybavenosť. Bývaniu ostal zvyšok, situovaný do dvora.
Keďže máš v jednom z nebytových priestorov aj vlastný ateliér, nedá mi sa nespýtať, ako vnímaš spojenie práce a domova, netráviš tam priveľa času, keď si tak blízko?
Nemám tendenciu robiť dlho, čiže toto nie je problém. Jediné negatívum, ktoré vnímam, je, že tento priestor beriem ako niečo svoje, ako izbu v dome a neviem sa od neho odosobniť. Obrovskou výhodou je, že som stále pri rodine a nemusím sa nikam presúvať. Život sa nám zmenil na taký viac pohodový.
Aplikoval si pri tomto projekte sebou overené princípy alebo si sa púšťal aj do experimentov?
Nie každý architekt má možnosť navrhovať pre seba, čo je skvelá príležitosť naučiť sa dôsledky svojho navrhovania. Človek celú situáciu tak nejako viac precíti. Prinúti ho to postaviť sa k návrhu zodpovednejšie a možno si z toho niečo vytiahne aj pre ďalšiu tvorbu. Pri prvom spoločnom bývaní sa nám časom overili niektoré prvky a tie sme si priniesli aj sem, napríklad obytné okno v obývačke.
Jedným z princípov, ktoré som si na svojom dome chcel overiť, bola napríklad minimalizácia plochy okien pre niektoré miestnosti, inak povedané, snažil som sa o vytvorenie kontrastu svetlých a tmavších priestorov v interiéri. Keď som dom navrhoval, mal som pocit, že už mám dosť otvorených preplávajúcich priestorov, čo bolo spôsobené aj dlhým hľadaním a pozeraním starých bytov s pôvodnými dispozíciami, a teda som inklinoval k tradičnejšiemu radeniu miestností. Zároveň náš návrh zodpovedal aj pôvodnému riešeniu domu. Dispozícia je segmentovaná podľa funkcií, ktoré sa môžu v čase meniť a sú od seba oddelené priestorovo aj dizajnovo.
Z čoho vznikla náhodná perforácia dvorových fasád? Navrhoval si de facto z vnútra von?
Áno, povedal som si, že hlavný hýbateľ je izba, a prestal som komponovať fasádu zvonku. Samozrejme, nejakému začisteniu sa človek nevyhne. Iba jedno obývačkové okno ide až po strop a je predsadené, keďže sme sem potrebovali dostať maximum svetla aj v prípade budúcej nadstavby susedného domu. Okno nad ním je v podstate dvojička. Inak sa vlastne ani nedalo spraviť, lebo by zasahovalo do susedného múru, preto sme zošikmili ostenie a osvetlili priestor chodby. Jediným vybratím z pôvodnej hmoty je terasa nad jedálňou a kuchyňou, vďaka ktorej sa nám podarilo presvetliť detské izby z južnej strany, keďže parcela nie je úplne ideálne orientovaná. Plus, pridaním kruhových svetlíkov sme cez terasu dokázali osvetliť aj kuchyňu a jedáleň.
Pri svojej tvorbe často pracuješ s materialitou, čo vidno aj pri tvojom vlastnom dome. Nakoľko je pre teba dôležitá?
Dosť ma fascinuje pôvodná architektúra miest, s čím súvisia aj vlastnosti tradičných postupov a materiálov. Dnes nám chýba práve remeselná kvalita, stavebníctvo ide procesom zjednodušovania, zlacňovania, minimalizácie ekologickej stopy jednotlivých materiálov a použitého množstva, čo je fajn, ale následkom je vývoj materiálov, ktoré sa nanášajú vo veľmi tenkých vrstvách, sú vyvinuté tak, aby odolávali vstupu remeselníka, aby sa aplikovali vždy rovnako, a tým sa stráca remeselná hodnota. Ja som, naopak, chcel ísť cestou tradičných materiálov, ale bolo náročné nájsť remeselníkov, ktorí s nimi vedia pracovať. Samotné materiály som sa preto snažil zvoliť štandardné. Použil som minerálnu omietku a snažil sa zvýrazniť jej hĺbku a štruktúru. Dnu som zas použil čisto vápenné omietky upravené filcovaním. Napriek tomu, že sme dom plánovali ako rekonštrukciu a nakoniec je to v podstate novostavba, snažil som sa, aby forma bola architektonicky aj esteticky podobná tomu, čo tu mohlo dlhodobo stáť.
Pri svojich projektoch často pracuješ s kontextom, citlivo osádzaš domy do pôvodnej štruktúry. Tak to bolo aj v prípade bytového domu na Dunajskej ulici. Vieš ho porovnať s domom, ktorý ste realizovali ešte s ateliérom gutgut dávnejšie?
Ja osobne nemám nijaký ujasnený koncept tvorby, aj keď niekedy spozorujem isté opakujúce sa znaky. Niektorí architekti majú svoj manifest, ktorý sledujú, ja ho nemám. Skôr mi ide o samotnú podstatu projektu a ku každému pristupujem individuálne. Keď sa ale pýtaš na tieto dva domy, akurát som sa nad tým nedávno zamýšľal.
Tieto stavby majú medzi sebou nejakých 15 rokov, pričom prvá vznikla ešte na začiatku mojej kariéry spolu s Lukášom Kordíkom, Števom Polakovičom a Romanom Halmim. Druhá v spolupráci s Marcelom Dzurillom, kolegom z čias tesne po absolvovaní FA STU. Prvá stavba vlastne popierala elementárne desaťročia zaužívané klauzuly architektúry, ktoré máš ako mladý architekt možno tendenciu ignorovať, robíš to akoby vytrhnuté z kontextu. Dom v podstate levituje vo vzduchu, stojí na zasklenej stene, je obložený čiernými tehličkami a má plechovú nadstavbu.
Myslíš si, že to bola v tej dobe exhibícia?
Nie, nemyslím. Jednoducho sme tento projekt chceli navrhnúť odlišne od jeho okolia. Druhý dom je istým spôsobom nemoderný a neprogresívny, je v súlade so svojím okolím a rešpektuje všetky tradičné princípy, ktoré dlhodobo fungujú. Mám pocit, že čím som starší, tým viac sa prikláňam k tradičnej architektúre. Možno to je preto, že som lenivý alebo som spiatočnícky, alebo som jednoducho dozrel. Neviem prečo, ale je to tak.
Pri bytovom dome na Dunajskej badať podobné princípy ako pri tvojom dome. Je to vidno napríklad na dispozíciách, kde aj malé byty majú osový princíp radenia miestností či dvojkrídlové dvere. Z čoho si vychádzal pri komponovaní bytovej skladby?
Keď som si k tejto stavbe robil na začiatku rešerš, veľmi sa mi páčili švajčiarske preplávajúce dispozície, ale vzhľadom na to, že zväčša ide o veľkometrážne byty, bol som si vedomý, že u nás to nebude možné adaptovať. Pôvodne sme kreslili väčšie byty, ale klienti ich potrebovali zredukovať, takže sme ich museli upraviť, pričom sme sa pokúsili ponechať princíp. Dispozičné riešenie bytov sa odkláňa od stereotypu dennej a nočnej časti, miestnosti sú radené organickejšie so snahou o minimalizáciu koridorov.
Ako narábaš s architektonickým dedičstvom? Pristupuješ k nemu pietne alebo sa nebojíš ani radikálnejších zásahov?
Určite skôr pietne ako ignorantsky, lebo si uvedomujem, že všetko, čo tu máme po predchádzajúcich obdobiach, už nie je ekonomicky možné zopakovať. Ak si vezmeme historický vývoj napríklad od renesancie po súčasnosť, čo je zhruba posledných päťsto rokov, mal svoje pomalé tempo a príchodom moderny výrazne akceleroval. Industriálna revolúcia priniesla rapídny vývoj nových materiálov, až mám pocit, že sa stratila kontinuita. Bol to skok, ktorý urobil čiaru. Všetkých päťsto rokov zrazu leží na jednej strane a je jedno, či to je storočný alebo štyristoročný dom, pre mňa to všetko hodnotovo spadá do jednej kategórie. A potom je tu zrazu obdobie, ktoré žijeme teraz. Vnímam sa skôr ako tradičný architekt a čím som starší, tým viac smerujem k dlhodobo fungujúcim princípom. Nemám pocit, že odklon od procesov a princípov, ktoré fungovali stovky rokov, je vždy prospešný.
Spýtam sa to možno ešte inak, ak potrebuješ vybúrať otvor do starého muriva, vybúraš ho?
Asi áno, pokiaľ to nezničí historickú podstatu, alebo ak to nie je nevhodný zásah. Občas je potrebný aj radikálnejší zásah a to niekedy vedie k súboju s pamiatkarmi. Prinavrátením účelu objektu ho zachránime, ale na druhej strane sa často opierame o zahraničné príklady. Nemôžeme porovnávať polovicu zbúraného renesančného domu v Taliansku s našimi podmienkami.
Nakoľko je pre teba dôležitý samotný proces stavby?
V tomto som dosť špecifický. Nemám úplne rád svoju prítomnosť na stavbe. Baví ma byť v procese, keď ho mám absolútne pod kontrolou, nie v zmysle ovládania, ale v zmysle vedomostí, ale v tej situácii som málokedy. Stavba ma trochu stresuje a ocitám sa v konfrontačnom prostredí, kde nebudem možno vedieť reagovať na všetko. Pre mňa je dôležitý najmä proces tvorby a spracovania samotného projektu.
Myslíš si, že existuje nejaká regionálna, respektíve slovenská architektúra a myslíš si, že ty tak navrhuješ?
Toto je zákerná otázka. Chceli sme sa tejto téme venovať aj v rámci školy vo vertikálnom ateliéri. Popravde, neviem, či niečo také ako slovenská architektúra existuje. Ako krajina sme vždy boli skôr súčasťou väčšieho celku, čiže budeme radi, ak nájdeme vôbec nejakú lokálnu kuchyňu, nieto ešte architektúru. Skôr si myslím, že za regionálnu architektúru sa dá pokladať tá stredoeurópska. Keďže bol celý región zložený z malých krajín, tak sa to tu všetko premiešavalo. A v mojej tvorbe už vôbec nie. My sme vyrastali a učili sa na svetových, resp. európskych projektoch. Samozrejme, bavia ma domy, ktoré vznikali v predvojnovom, resp. medzivojnovom období, a potom je tu weinwurmovská moderna, ktorá je veľmi zaujímavá, ale vývoj je spoločný de facto aj pre Českú republiku.
U nás je potom špecifikom povojnové dianie. Kolektivizácia, ktorá preťala kontinuitu. Mestská tradícia komunít remeselníkov a výroby, ale aj princípy vidieka. Pri porovnaní rakúskej a slovenskej krajiny u nás vidíme umelo scelené polia do veľkých blokov a stratu diverzity.
Vnímam napríklad aj pri prevádzkach, že u nás je momentálne dôležitá módnosť a všetko sa rýchlo okuká, naproti tomu napríklad v Rakúsku fungujú rodinné reštaurácie aj 80 rokov bez zmeny a stále sú v kurze. Otázka je, či sa tá kontinuita vlastne ešte niekedy vráti… Je možné na ňu nadviazať?
Myslím si, že áno, ale jej prerušenie je obrovská škoda. Dnes je problém nájsť remeselníka, ktorý robí svoju prácu desiatky rokov. Všetko sa robí priemyselne a domy sa v podstate len montujú z polotovarov. Je ťažké nájsť niekoho, kto vie s materiálmi narábať tradične.
Architektonické štúdio JRKVC bolo založené v roku 2013 v Bratislave. Pod vedením architekta Petra Jurkoviča sa venuje prevažne rezidenčnej architektúre a dizajnu. Neustále hľadá krehkú rovnováhu medzi formou a obsahom.
