Pravdivý panelák

Táňa Kuva | text vyšiel v magazíne Koncept 1/2022

Rozhovor s Pavlom Paňákom, ktorý patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej slovenskej architektúry. Spolu s architektom Martinom Kusým tvoria významnú autorskú dvojicu a jadro ateliéru BKPŠ.

Pavol Paňák:

Mne sú paneláky veľmi sympatické. Z viacerých dôvodov, ale dva pokladám za kľúčové. Jeden je, že predstavujú najväčší sociálny program, ktorý sa udial v dejinách Československa. Skrze tento „panelákový“ program sa urgentne riešila bytová otázka pre desaťtisíce ľudí a je jasné, že to vtedy bolo možné iba stavaním bytov priemyselným spôsobom.

Druhý dôvod, prečo ich mám rád, je, že sú pravdivé. Rozumiem nielen ich poslaniu, ale aj tomu, ako sú zostrojené. To mám na domoch veľmi rád. V skutočnosti nič nepredstierali, kým sa nezačali zatepľovať. Iste, „predstieranie“ je vrodeným nástrojom architektúry, ale nemyslím si, že hromadná bytovka by mala niečo predstierať. Nepotrebuje na sebe nosiť témy, ktoré s ňou nesúvisia. Panelák je priamy, a preto pravdivý.

Tretia okolnosť, ktorá súvisí s týmto obdobím, je priestorová stratégia urbánnych sídliskových konceptov. Veľkorysé otvorené verejné priestory, ktoré kým boli ešte staveniskom, boli nevábne. Dnes, po niekoľkých desiatkach rokov, sú v skutočnosti parkami, a to je obrovská hodnota, s ktorou dnešný developersky podmienený spôsob expanzie mesta nenarába. Táto veľkorysosť je benefit, ktorý podstatným spôsobom spoluvytvára hodnotu bývania v týchto domoch. To je podstatná hodnota týchto bývalých satelitov. Paneláky sa nevtierajú do priazne, nepodkladajú sa, sú samozrejmé. Hovorím však o klasických panelákoch, ktoré miznú pod vrstvami pridaných tepelných izolácií. Štruktúra ich skladania čitateľná na plášti drobila ich veľký objem. Raster konštrukčnej osnovy na povrchu paneláku je obrazom jeho technologickej podstaty, ktorú tupé zatepľovanie degeneruje. 

Touto érou, keď sa všetko robí najlacnejším spôsobom, si ako spoločnosť musíme prejsť a tak, ako budeme pomaly rásť a kultivovať sa, bude rásť aj povedomie kultúry. Kultúry, ku ktorej patrí aj to, ako je opravený panelák.

Keď sa nastavovala legislatíva pre zateplenie týchto domov, boli nejakým spôsobom definované aj architektonické kritériá alebo to bola čisto funkčná záležitosť?

Legislatíva postavila len nárok na nápravu stavebnofyzikálnych vlastností, o všetkom ostatnom táto legislatíva nehovorí vôbec nič. Základ celého tohto zatepľovacieho „prúseru“ tkvie v tom, že aj keby sme chceli nastaviť akési „estetické kritériá“, drvivá väčšina bytov je vo vlastníctve spoločenstva vlastníkov, a to je kľúčový problém. Spoločenstvo vlastníkov vždy zohľadňuje len jediné kritérium, a tým je cena. Žiaden z panelákov, nielen na Slovensku, ale hlavne v Európe, ktoré sú veľmi dobre zateplené a energeticky zodolnené, nie je v štatúte spoločenstva vlastníkov. Vždy ide o nájomné bývanie. U nás je schéma obrátená a proti tomu v skutočnosti nezmôžete vôbec nič.

Štát môže trochu regulovať napríklad jednotnú farebnosť, ale tá ma netrápi, pretrieť sa to dá hocikedy. No to, čo štát nedokáže regulovať, je kvalita použitých materiálov a degenerácia proporcií zateplením. Touto érou, keď sa všetko robí najlacnejším spôsobom, si ako spoločnosť musíme prejsť a tak ako budeme pomaly rásť a kultivovať sa, bude rásť aj povedomie kultúry. Kultúry, ku ktorej patrí aj to, ako je opravený panelák. Potom budú mať paneláky šancu.

Nekvalitné zateplenie domov, ktoré je potrebné obnovovať približne každých 25 rokov, môže byť teda aj príležitosťou.

Áno, to je jediná nádej. Generácia ľudí, ktorí v panelákoch žijú, musí pochopiť, že pri obnove je lacné riešenie tým najhorším krátkozrakým riešením.

Pomohlo by, ak by sa do legislatívy dostal pojem skrytej sivej energie a terajšie „najlacnejšie“ riešenia by v skutočnosti z hľadiska ekologickej stopy už neboli také lacné?

Je to tak, diktátom, inak to neprelomíte. Diktát znamená zákon.

Veľký ohlas medzi architektmi zaznamenal projekt rekonštrukcie panelového domu v Bordeaux od Lacaton & Vassal, u nás zase panelový dom v Rimavskej Sobote, od ktorého dokončenia prešlo už osem rokov a kvalitou obnovy sa mu žiaden panelák u nás nepriblížil.

A viete, prečo sa to tu podarilo? V oboch prípadoch ide o jedného investora. Eufória okolo paneláka v Rimavskej Sobote bola oprávnená, je to výborne spravené. Pre mňa však za cenu straty identity. Pôvodný panelák nebol totiž celkom márny dom. Videl som, ako bol poskladaný, videl som, kde boli schody, elementy náznakovej tektoniky, rímsu…, rozumel som mu. Nebol to jeden z tých vtedajších najlacnejších panelákov, čítal som z neho staviteľskú ambíciu. Gutgut ho prerobili a nastavili mu novú identitu, ktorú nečítam ako panelák, čo sa, samozrejme, smie.

Rovnako aj Lacaton & Vassal nastavili novú identitu. Spôsobov obnovy panelákov v skutočnosti nie je až tak veľa. Paneláky postavené po 70. rokoch sa u nás stavali bez staviteľskej ambície, práve tie sú pripravené na takúto obnovu, novú identitu. Zateplením alebo pridaním medzipriestoru, ktorý okrem zväčšenia obytného potenciálu domu zlepší aj jeho energetickú bilanciu. Podstatné je spraviť to kvalitne.

Ako sa, naopak, identitu dá zachovať a pritom zmeniť výraz, je príklad obnovy od ateliéru Meili & Peter Architekten. Nielen preto, že vyniesli špáry na nový povrch, ale aj pre novú zatepľovaciu vrstvu, ktorá je realizovaná „panelovým“ postupom. Niečo podobné by sme chceli dostať do projektu súboru Janíkov dvor. Dielensky zhotoviť fasádu a takto odkázať na fenomén petržalských panelákov, ktoré väčšinou zateplením o svoju panelovú identitu prišli. Radi by sme na toto „panelové“ posolstvo nadviazali.

Postupne prebiehajú urbanistické súťaže na verejné priestory panelových sídlisk, objavujú sa realizácie interiérov v panelákoch… Je otázkou času, kedy sa budú riešiť aj súťaže na obnovu a adaptáciu architektúry jednotlivých typov panelových domov? Niečo na spôsob nedávno vyhodnotenej súťaže na obnovu typových domov „Štvorec, Kocka, Orava“?

Myslím, že to príde. Komora architektov by mala prísť s podnetom voči Slovenskej agentúre životného prostredia. Práve oni a komora iniciovali súťaž „Štvorec, Kocka, Orava“. Táto súťaž má predovšetkým osvetové poslanie a výsledkom je akýsi manuál pre súkromných vlastníkov. Nemá však záväzný charakter, pretože na to nie je zákon. Je to idealizmus, ale veríme, že môže inšpirovať.

Existuje publikácia „Obnova bytových domov“ od kolektívu autorov, stavebných inžinierov, ktorá rieši spôsob zateplenia a odstránenia teplotechnických deficitov každého typu paneláku na Slovensku.

Ich námety narobili veľmi veľa škody tým, že ambiciózne nabádali k novému, úplne inému výrazu bez akéhokoľvek odkazu na ten pôvodný. Podstatným spôsobom to prispelo do stavu, v akom sa nachádzame.

Ale idea vypracovania katalógu možných dispozičných adaptácií jednotlivých typov panelových domov architektmi by mohla byť zmysluplná.

Áno, je to tak, je tam potenciál, samozrejme, závisí od typu. Lacaton & Vassal sa v skutočnosti vnútornej dispozície vôbec nechytali. Dva roky pred nimi dostali Pritzkerovu cenu NL architekti za rekonštrukciu najdlhšieho paneláka Kleiburg v Amsterdame. Panelák bol vysťahovaný a najcennejšie bolo, že mal nosnú osnovu, kde sa dali alternovať všelijaké varianty, prepájať byty a podobne. Bol takto otvorený novej, sociálne prevrstvenej klientele. 

Pomohla by problematike obnovy panelákov aj pamiatková ochrana ako jeden z nástrojov zachovania ich hodnôt?

Pamiatková ochrana je silný legislatívny nástroj. Je nástrojom politiky kultúry a kultúry politiky. Neviem si dosť dobre predstaviť slovenského politika, ktorý by vedel tlačiť na inštitúcie pamiatkovej ochrany, aby sa vážne zaoberali pamiatkovou ochranou architektúry druhej polovice 20. storočia. Jednotlivé solitéry sa už chránia, ale napríklad prvé paneláky, ktoré v sebe mali staviteľskú ambíciu, nie. To je strata.

Paneláky mali svoj vývoj. Osobitne hodnotný bol ten prvý, na Kmeťovom námestí, ani nie tak svojím výrazom, ale konštrukciou. V skutočnosti to bola rámová sústava, ktorej výplň sa dala vybúrať. Otváralo to možnosť, ktorou nasledovné generácie panelákov už nedisponovali, a to flexibilitou vnútorného usporiadania. Prvé generácie panelákov niesli znaky staviteľskej ambície, ktoré sú stáleprítomné v dejinách architektúry a cez ktorých prítomnosť čítame v architektúre kontinuitu kultúry. Napríklad spôsob, ako tematizovali vodorovné a zvislé špáry vzájomného skladania panelov.

Nie je však práve táto špára a panel niečo, čo má na Slovensku negatívnu konotáciu súvisiacu s bývalým režimom? Prečo nemáme nové panelové stavby, tak ako môžeme vidieť v zahraničí?

Je to trochu inak, stavanie z betónových panelov je veľmi drahé. Vonku si to aj napriek tomu dovolia, u nás je to nemysliteľné. V nerozmýšľavom človeku panel, samozrejme, môže stále vzbudzovať negatívnu konotáciu. Dnešný zúfalý nedostatok bytov by bol príležitosťou aj pre takúto technológiu – predpokladá to developerovu vôľu, ktorá však tkvie v maximálnom zisku, a to je problém. Dnes sa predá všetko, a keď sa to perfektne urobí, čo sa z panelu úžasne dá, bol by to iste úspešný projekt.

Aj náš barák pri Fakulte architektúry a dizajnu (Polyfunkčný dom „The Corner“) mal byť z panelu. Je to drahý dom obložený prírodným kameňom, ale do paneláka investor z dôvodu ceny nešiel.

Vulgárne omaľovaný panelák s nezmyselne zmenenými proporciami svojich elementov je odkazom, ktorý vychováva špatne.

Okrem panelových novostavieb môžeme v zahraničí vidieť aj odlišný prístup existujúcich panelových sídlisk. Počas svojej kariéry ste niekoľko rokov profesijne pôsobili v Nemecku. Sledujete zahraničnú architektonickú scénu, sledujete zahraničnú architektonickú scénu, v čom vnímate rozdiel?

V Nemecku vyzerala bytová téma inak. Ešte pred 10 rokmi bol problém prebytok bytov. Dosť veľký segment panelákov bol manipulovaný tak, že odoberali z objemov domov. Keď máte prebytok bytov a potrebujete ich urobiť atraktívne, môžete z toho baráku vyberať, robiť verejné zelené strechy, lodžie, záhrady… Excesov, aké sú tu, je aj tam niekoľko, ale toho veľmi dobrého priemeru je tam podstatne viac. Táto veľmi dobrá konfekcia má primeranú architektonickú ambíciu, neprevláda vulgárnosť. 

Asi najdôležitejšie je uvedomiť si, že architektúra nás svojou neobíditeľnou prítomnosťou vychováva. Každodenne, a preto nástojčivo. Nemusíte rozumieť atribútom staviteľskej ambície. Aj ako laik podvedome čítate vloženú kultúru práce a hodnotu materiálu. Vulgárne omaľovaný panelák s nezmyselne zmenenými proporciami svojich elementov je odkazom, ktorý vychováva špatne. Nekultivuje tých, ktorí tam bývajú a mali by sa s ním stotožniť, a ani tých, ktorí ho zažívajú letmo. 

Fotogaléria