Počas dvoch semestrov akademického roka 2023/2024 sme sa so študentmi a študentkami zaoberali otázkou, ako môže architektúra vznikať na základe chýb a či môžu byť šum, narušenie či trhlina východiská pre vznik nového priestoru. Ako sa takýto priestor formuje a akú úlohu v ňom chyba zohráva? Je chyba niečím nežiaducim, alebo je len prirodzenou súčasťou či štádiom rôznych materiálov a systémov v procese ich vývoja alebo starnutia? Môže stáť za vznikom nových kvalít? Rosa Menkman tvrdí, že zatiaľ čo zlyhanie je jav, ktorý je potrebné prekonať, chyba je fenomén, ktorý môže byť začlenený do nových podmienok a procesov (1).
… od teórie informácií k umeniu a kultúre šumu a jeho artefaktov sa glitch art nachádza na spektre porúch, ktoré môžu mať zvukovú, vizuálnu, technickú aj sociokultúrnu podobu. Tu sa stáva dôležitým rozdiel medzi zlyhaním a chybou: zatiaľ čo zlyhanie je jav, ktorý je potrebné prekonať, chyba je fenomén, ktorý môže byť začlenený do nových podmienok a procesov… technologického návrhu alebo kultúrneho významu.
… from information theory into the art and culture of noise and noise artifacts, glitch art proliferates in a spectrum of disturbances that traverse both the sonic and visual, technical and socio-cultural realm. Here the difference between failure and glitch becomes important: while failure is a phenomenon to overcome, the glitch is a phenomenon that will be incorporated into new processes and conditions of technological design or cultural meaning. …´
Rosa Menkman; The Glitch Moment/um/, str.65; Institute of Network Cultures; 2011
Pýtame sa, čo je chyba, ako so zlyhaním pracovať ako s metódou, ako vírusy vynucovať, de-konštruovať, de-programovať, ako glitch tvorí ďalšie glitche, ako vzniká neočakávané, ako sa dá niečo použiť inak alebo na niečo iné, ako rozostrovať a rozmazávať, či ako používať existujúce dáta a samplovať ich. Čo znamená interpretovať glitch vo viacerých zadaniach a v rôznych mierkach? A v neposlednom rade, ako pracovať s glitchom a s jeho inherentnou schopnosťou spochybňovať konvencie, modulovať a produktívne poškodzovať normy?
O architektúre môžeme uvažovať ako o vrstvení, prekrývaní a hromadení rôznych systémov: konceptov, vplyvov, parametrov, štruktúr, materiálov či vzťahov. Téma chybovosti nadväzuje na ostatné témy Ateliéru Architextúry a hľadá to, čo je mimosystémové, na okraji záujmu, to, čo funguje v okrajových podmienkach a podlieha zmenám.
Architektky a architekti dnes už nie sú len tvorcami budov, ale aj materiálov a procesov. Vzniká tak architektúra, ktorá znova premýšľa zavedené hierarchie a binárnosti, programovo sa otvára rôznorodým vplyvom a neistotám, aby ich zakódovala do svojej premeny. Vo forme materiálových špekulácií reaguje na prostredie a môže slúžiť ako analógový senzor alebo indikátor zmien v rôznych mierkach, od mikroskopických, ľudským oko neviditeľných, cez premeny tvarov, geometrií alebo priestorov až po vývoj a zmenu procesov, cyklov a systémov fungovania.
Môže byť rozhraním, filtrom, miestom dialógu medzi kontrolovanými procesmi výstavby a mikroprocesmi materiálových transformácií, samozo(s)tavovania alebo degradácie. Tieto transformácie v čase sa stávajú metódou a nástrojom navrhovania takého kolobehu architektúry, kde sú dočasnosť, pominuteľnosť a zánik jeho prirodzenou súčasťou. Vnímanie architektúry ako kože, nestálej a živej obálky, dovoľuje zažívať a objavovať priestor v procese neustáleho vznikania a zanikania či starostlivosti v jeho jednotlivých fázach.
Vzniká tak vynútená chybovosť, vrstvenie a odkrývanie rôznych potenciálov, akási kódovaná časovosť. Téma nadväzuje aj na súčasné posthumánne tendencie, ktoré kritizujú západný humanistický ideál človeka ako univerzálneho meradla všetkých vecí či odmietajú druhovú hierarchiu a ľudskú výnimočnosť (2).
Načrtnuté témy majú ďalej širší presah k dejinám materiality a jej vplyvom na disciplínu či k výskumu materiálových prototypov a ich premenlivosti prostredníctvom výpočtových nástrojov a súčasných metód fabrikácie. Digitálne procesy a technológie, či estetika s nimi spojená, prestávajú byť tematizované samostatne a stávajú sa súčasťou komplexnejších problémov, oscilujúcich medzi virtuálnymi, matematickými, geometrickými, priestorovými, materiálovými, spoločenskými, kultúrnymi či ekologickými významami. Vznikajú tak informované heterogénne materiály alebo kompozity, fyzické reprezentácie digitálneho glitchu, sofistikované fabrikované objekty, ktoré kontrolovane degradujú a podliehajú rôznym vplyvom. Stávajú sa súčasťou interiérov či verejných priestorov, aby prostredníctvom nových typológií záhybov a vrstiev rozmazávali konvenčné hranice medzi vonkajškom a vnútrajškom či mestom a prírodou.
Danica Pišteková, Tomáš Tholt
Foto: Petra Rjabininová
Danica Pišteková a Tomáš Tholt vedú ateliér Architextúry: Telo a priestor na Katedre architektonickej tvorby VŠVU v Bratislave od roku 2021. Veria, že architekti/tky dnes už nie sú len tvorcami budov, ale aj materiálov a procesov. Ich experimentálne štúdio sa zaoberá výskumom obálok, ktoré nás obklopujú, materiálovými špekuláciami v prototypoch 1 : 1 a architektúrou, ktorá je nestála, mäkká, meniaca sa, haptická a zraniteľná. Nenavrhujú, ale objavujú.
Tento text nájdete v printovom magazíne Koncept 06
Použitá literatúra:
- -Menkman, R.: The Glitch Moment/um/; Amsterdam: Institute of Network Cultures; 2011, str. 65
- -Braidotti, R., Hlavajová, M. (ed.): Posthuman Glossary., Londým: Bloomsbury Academic, 2018, str. 339