Revitalizácia verejných priestranstiev v rámci obytného súboru

Mária Vaňurová | text vyšiel v magazíne Koncept 1/2022

Rozhovor s partnermi štúdia PLURAL, Martinom Jančokom a Michalom Janákom. PLURAL v októbri 2020 v spolupráci s brnianskym štúdiom krajinnej architektúry Ateliér DIVO vyhral súťaž na revitalizáciu verejných priestranstiev v rámci obytného súboru Generála Goliana v Trnave. Ide o rozsiahle územie – deväť dvorov naviazaných na obytnú funkciu a jedno „centrum“ prislúchajúce k občianskej vybavenosti.

Obaja ste sídliskové deti. Ako vás to ovplyvnilo?

Martin: Myslím, že vďaka tomu pristupujeme k obytným súborom z druhej polovice 20. storočia bez predsudkov. Vyrastal som na prešovskom Sídlisku III v časoch, keď bolo ešte sčasti staveniskom, čo ponúkalo veľa rôznych zážitkov až dobrodružného charakteru. Spätne si uvedomujem niektoré jeho špecifické kvality, ktoré som vtedy vnímal iba podvedome alebo prijímal ako samozrejmé. Vďaka priestorovému radeniu, dopravnej chrbtici územia – pás bývania a vybavenosti – rekreačný pás pozdĺž rieky Torysy –, je vo svojej podstate zhmotnením Miljutinovej idey lineárneho mesta. Charakterizuje ho bezprostredná blízkosť prírody, celkovo dobrá pešia dostupnosť, zrozumiteľná priestorová schéma s množstvom občianskej vybavenosti a oddelenie intenzívnej dopravy od pokojných dvorov obytných blokov. To sú niektoré princípy moderného plánovania, ktoré som zažil a stále považujem za relevantné.

Michal: Ja som vyrastal v Petržalke. Vtedy to bola z hľadiska mentality aj fungovania akoby samostatná entita za riekou, do „mesta“ sa chodilo na výlet. Teraz však vnímam práve sídliská ako to, čo je možno dominantným obrazom Bratislavy ako takej, jedinou celistvosťou v jej zložitosti a roztrieštenosti. V našom bloku bývalo mnoho detí v mojom veku a naše detstvo bolo veľmi sociálne. Myslím, že ma to ovplyvnilo v nazeraní na kolektivitu aj v uvažovaní o modernistickom plánovaní miest v pozitívnom zmysle. K tomu som však musel dospieť, a to aj pozorovaním iných prostredí a uvedomením si, akú mieru socializácie ponúka napríklad suburbia.

Ako hodnotíte aktuálny stav verejných priestorov na sídliskách na Slovensku?

Martin: Vo všeobecnosti nebola verejnému priestoru sídlisk venovaná dostatočná pozornosť. Je to dané dobovými normami a obmedzeniami užívania verejných priestranstiev, no svoju úlohu zohrali aj ekonomické nároky na ich zriadenie a údržbu. Prvoradým cieľom bolo v krátkom čase postaviť veľké množstvo bytov, a tak na kvalitné verejné priestory a vybavenosť už jednoducho nezvýšili prostriedky. Poznáme niekoľko príkladov dobrých pôvodných kolektívnych priestorov na sídliskách v Bratislave: dnešný park A. Hlinku v Ružinove od Milučkého alebo tematické dvory v rámci Svetkovho a Ďurkovičovho obytného súboru „Medzi jarkami“ v Podunajských Biskupiciach. Vo veľkej väčšine prípadov bol však verejný priestor len fragmentovaný, v podobe ihrísk, občasne rozmiestnených fontán a solitérnych výtvarných diel, plávajúcich v neartikulovanej zeleni medzi domami. V súčasnosti sú tieto (ne)priestory väčšinou vo veľmi zanedbanom stave.

Michal: Projekty sídlisk boli realizované s veľkorysou priestorovou a koncepčnou ambíciou, ale chýbal vzťah k detailu. To nás možno vychovalo upriamovať pozornosť práve na abstraktnejšie vzťahy a mierku mesta, ale uvedomujeme si podstatnosť vytvárania vzťahu obyvateľov k ich sociálnemu priestoru skrz jeho precíznejšiu artikuláciu. Azda to ani nebola otázka zámeru, ale prehĺbenia a starostlivosti. Dnes sa tento stav dá riešiť iba zásadnou revitalizáciou. Áno, mestá už začali riešiť túto tému, ale ide skôr o pilotné projekty, ako o systematický prístup.

Ako by malo vyzerať optimálne sídlisko?

Michal: Často sa vyhýbame pomenovaniu, čo je optimálne, lebo to vedie k záveru, že existuje iba jediné riešenie. Nás zaujíma mnohorakosť a mnohovýznamovosť. Mesto by malo poskytovať čo najširší diapazón typov priestorov a foriem. Zaujímajú nás archetypy ako univerzálne modely, ktoré sa dajú používať aj v súčasnosti, ale nevnímame ich nutne ako ideál. Dajú sa kombinovať, apropriovať, kolážovať. Ak sa však rozprávame o sídlisku, jeho idea bola pravdepodobne o bývaní v parku. Keď spomínam na svoje detstvo, naše sídlisko ním ešte byť nemohlo. Sídliská až teraz dorastajú do svojho potenciálu s tým, ako dorastá krajina. Keď rozmýšľame, čo môžeme priniesť verejnému priestoru, medzi prvými úvahami je práve tieň, viac stromov. Jemnosť a nepredvídateľnosť krajiny, ktorá dopĺňa exaktný rámec moderného sídliska.

Ako ste tieto úvahy preklopili do súťažného návrhu?

Martin: Najdôležitejším bolo rozhodnutie nevenovať sa v rovnakej miere celej ploche územia obytného súboru, ale sústrediť sa na konkrétne miesta a časti infraštruktúry a takto cielene distribuovať limitované prostriedky určené na skultivovanie verejných priestorov. Náš návrh je potom možné zhrnúť do niekoľkých krokov alebo princípov. Prvým je revitalizácia priestorov centra vybavenosti. Na samotné objekty nemáme dosah, pretože sú buď v prenájme, alebo v súkromnom vlastníctve. Pracujeme len s plochou a drobnou architektúrou. Dopĺňame kolonádu, ktorá súčasne definuje novú piazzettu – viacúčelový verejný priestor s fontánou. Na to nadväzuje revitalizácia východozápadnej pešej osi, ktorú dopĺňame o cyklochodník. Nemenej dôležitými sú intervencie v jednotlivých dvoroch, ktoré v každom z nich vytvárajú špecifické situácie a možnosti oddychu, hry či športovania. Obytné vnútrobloky sú doplnené o veľké množstvo stromov, aby sa časom z ich korún vytvorila súvislá vrstva, ktorá bude zabezpečovať tieň počas čoraz horúcejších letných mesiacov. V rámci celkovej údržby navrhujeme opravu existujúcich peších komunikácií.

Vedeli by ste pomenovať kvality vášho návrhu?

Martin: Verím, že náš návrh ponúka dostatočne komplexné a mnohoraké verejné priestranstvá, ktoré dokážu saturovať potreby rôznych vekových a sociálnych skupín obyvateľov sídliska. Sústredíme sa v ňom najmä na spoločne využívané priestory a funkcie, pričom najdôležitejším je skvalitnenie prostredia okolo skupiny objektov centra vybavenosti, ktoré je dnes v najhoršom stave. Snažili sme sa oprieť o kvality, ktoré nám sídlisko už ponúka. Napríklad pri hľadaní vhodnej formy pre drobnú architektúru, ihriská a športoviská nadväzujeme na abstraktné formy a jazyk sídliskových ihrísk, ktoré interpretujeme v súčasnom ponímaní. Vo výsledku tak máme pomerne rôznorodú abecedu prvkov, ktoré majú svoje špecifické využitie, zároveň sú však jasne identifikovateľné ako súčasť jednej veľkej skupiny (rodiny) objektov. Podobne je to aj s všadeprítomnou zeleňou, ktorú v rámci obytných dvorov ešte zahusťujeme. Spolu s ďalšími opatreniami ako zadržiavanie vody v území reagujeme na súčasné požiadavky súvisiace so zmenou klímy.

Zadanie znelo pomerne voľne. Vyhovovalo vám to?

Martin: Voľnejšie zadania nám umožňujú hľadať a prinášať vlastné témy, rozhodovať sa, čo je dôležité a čo nie. Je tam aj viac priestoru na prácu so zadaním, máme väčšiu šancu prekvapiť sami seba aj vypisovateľa.

Michal: Voľné zadania si často radi konkretizujeme sami, a to vyhodnotením a stanovením priorít. Ďalšie vrstvy sú viac generické. Súvisí to s našou programovou snahou prinášať veľkorysosť a špecifický charakter, ale nie na úkor neúmernej záťaže rozpočtu. Zároveň nám to pri navrhovaní umožňuje sústrediť pozornosť na to, čo je pre konečný úspech projektu kľúčové a čo v ňom potrebujeme udržať, aj keby bola v budúcnosti potrebná zásadnejšia optimalizácia.

Ako jeden z mála súťažiacich ste navrhli v každom z obytných dvorov špecifickú aktivitu. Čo vás k tomu viedlo?

Martin: V každom z dvorov je zastúpený nevyhnutný štandard ako detské ihriská a mobiliár. Dôležitejšie sú však špecifické atrakcie využívajúce danosti jednotlivých dvorov, ktoré by nemalo zmysel opakovať. Je tým zabezpečená určitá jedinečnosť, s ktorou sa môžu obyvatelia konkrétnych dvorov identifikovať a súčasne to má provokovať pohyb a interakciu medzi dvormi. To podporuje a dopĺňa i bežecký chodník, prepájajúci prvok, ktorý sprostredkováva iné zažitie spoločne využívaného priestoru sídliska, postupne z dvora do dvora.

Michal: Do tejto koncepcie vstúpil urbanizmus sídliska ako takého – dvory sú síce samostatné, ale zároveň sú navešané na centrálnu os. Možnosť výmeny je oveľa flexibilnejšia ako v nejakom komplikovanejšom urbánnom systéme.

Martin: Možno si to neuvedomí každý, ale z hľadiska dopravy je to úplne ideálny obytný súbor s jednou obslužnou komunikáciou po obvode a bezpečnými dvormi a pešími ťahmi vo vnútri.

Vedeli by ste porovnať navrhovanie námestia/parku a sídliskových verejných priestorov?

Michal: V jeden čas sa nám zhodou okolností, ale aj vďaka spoločenskej objednávke objavili na stole viaceré projekty, kde sme sa venovali verejným priestorom. Námestie v Partizánskom, mikropriestor na sídlisku vo Vrakuni a spomínaná trnavská súťaž. Sami sme si kládli otázku, čo tieto verejné priestory majú spoločné. Námestie, park, sídlisko. Pri projekte v Trnave sme chceli artikulovať, čo je to námestie na sídlisku. Je to trocha komplikovanejšie, priestorové hranice medzi reprezentatívnejšími a intímnejšími priestormi nie sú až také jasné. Historicky bola v druhej polovici 20. storočia táto typológia často artikulovaná iba programom a dnes je nutné vstúpiť s jasnejším formálnym vymedzením a nastavením priestorových vzťahov. Snažíme sa pracovať explicitne a to nám pomáha pri vyjasnení zložitejších situácií.Je tu aj rétorické obmedzenie – v češtine existuje „návsí“ aj námestie. V slovenčine to nemáme. Možno pre sídliskové námestie by malo existovať iné, konkrétnejšie pomenovanie, a tým by sa vytvoril lepšie uchopiteľný univerzálny urbanistický model.

V rámci zadania ste riešili samostatnú úlohu – návrh kiosku. Na spoluprácu ste oslovili Borisa Belana.

Martin: Kiosk je špecifický objekt, ktorého návrh si vyžaduje konkrétne znalosti a expertízu z oblasti priemyselného dizajnu. Boris má v tejto oblasti bohaté skúsenosti. Bežne oslovujeme na projekty a ich realizácie špecialistov na konkrétne čiastkové odborné práce.

Výtvarné dielo navrhovala Denisa Lehocká.

Martin: Boli sme si vedomí, že Denisa má pozitívny vzťah k monumentálnym umeleckým dielam vo verejnom priestore. Spolupracovali sme s ňou už v minulosti, veľmi si vážime jej tvorbu a radi s ňou diskutujeme aj o architektúre. Keď prišla táto možnosť, prirodzene sme ju oslovili. Ja osobne sa na to veľmi teším – horizontálne výtvarné dielo, ktoré je súčasne piazzettou s vodným prvkom, to by mohla byť práve tá vec, ktorú tomu sídlisku dáme nad rámec očakávanej revitalizácie. Prejav pozornosti tomu priestoru, niečo čo si zaslúži, no dnes mu chýba.

Michal: Pre sídliská bolo charakteristické, že tam boli umiestňované výtvarné diela, na to sme chceli nadviazať. Sídlisko nie je iba utilitárny priestor, zaslúži si kultúrnu nadhodnotu. Sídlisko je mesto, tak ako je ním centrum. Má iný charakter, ale malo by sa k nemu pristupovať s rovnakým nasadením.

V projekte beriete ohľad na inklúziu.

Michal: Áno, v projekte s inklúziou vedome pracujeme, ale, bohužiaľ, úspešnosť výsledku do značnej miery ovplyvňuje politika investorov.

Martin: Samozrejme, už aj mestá dnes požadujú inkluzívny prístup. Je potrebné uspokojiť všetky vekové skupiny, zabezpečiť bezbariérovosť a užívateľnosť priestorov a ihrísk znevýhodneným obyvateľom. Vždy však skôr či neskôr narazíme na určitú skupinu obyvateľstva, ktorá je považovaná za problematickú a tam všetky sympatie končia. V komunálnej politike je v našom regióne často problém presadiť napríklad lavičky bez stredových operadiel. Alebo už len taká inštalácia kamerového systému je istý prejav nedôvery. Určité patologické javy to eliminuje, ale situáciu to nevyrieši, iba ich odsúva inam. V tomto sme asi idealisti, pretože veríme, že pre osvojenie si verejného priestoru je potrebná aj dôvera k jeho užívateľom.

Obyvatelia sídliska boli do procesu zapojení už počas formulovania zadania súťaže a aj v čase pred finalizáciou štúdie. Ako vnímate participáciu miestnych?

Martin: Myslím, že takýto zatiaľ ešte stále neobvyklý postup bude časom súčasťou všetkých verejných projektov a považujem to za správne. Mesto by malo jasne a transparentne zatiahnuť obyvateľov do týchto procesov a zároveň by si malo vypracovať nástroje, ako tento proces moderovať a ustáť. Absolvovali sme 3-hodinovú online prezentáciu, počas ktorej padali veľmi rozličné otázky. Spoločne s mestom sme vyhodnotili, ktoré pripomienky sú relevantné a takmer všetky z nich sa nám následne podarilo zapracovať do finálnej štúdie.

Ako hodnotíte spoluprácu s mestom Trnava?

Martin: Trnava sa posledné roky intenzívne venuje problematike verejného priestoru a verejných budov. Niekoľkokrát do roka vyhlasuje architektonické, urbanistické či krajinárske súťaže, čo je obdivuhodné a neštandardné, ale určite vítané. Momentálne máme odovzdanú dokumentáciu pre územné rozhodnutie a sme pripravení pustiť sa do ďalšieho stupňa. Je to zdĺhavý proces, no zatiaľ to ide veľmi dobre a môžem pokojne prehlásiť, že spolupráca s mestom Trnava je príkladná.

_________________________________________________________________________

Záznam z prezentácie štúdie obyvateľom, súhrnná správa z pripomienkovania i samotná štúdia sú verejne dostupné na stránke planujmesto.trnava.sk.

Autori súťažného návrhu: Martin Jančok, Michal Janák, Maroš Kostelanský, Zuzana Kovaľová, Ján Augustín

Fotogaléria