Kniha: Teplí architekti

• Autori: Wolfgang Voigt, Uwe Bresan
• ISBN: 978 3 8030 2378 0
• Formát: 15 x 23 cm. Softcover

 

Kniha „Schwule Architekten – Gay Architects“ obsahuje 41 životopisov od obdobia baroka až po koniec 20. storočia a predstavuje dôležitú časť kultúrnej histórie komunity LGBTI. Ponára sa do životov a diela queer architektov a osvetľuje ich profesionálne výzvy uprostred spoločenskej ostrakizácie. Autori Uwe Bresan a Wolfgang Voigt predstavujú portréty architektov z rôznych regiónov a odhaľujú boje a úspechy jednotlivcov, ako sú napríklad Ernst Georg Sonnin, Helmut Hentrich, Friedrich Wilhelm Kraemer, Paul Rudolph a Charles Moore a ďalší. Kniha sa dotýka aj potreby reinterpretovať stavby a projekty týchto architektov z biografickej perspektívy, ktorá zahŕňa aj ich sexuálnu identitu. Zdôrazňuje nedostatok konkrétnych dôkazov v dôsledku potreby utajenia, ale odhaľuje aj prekvapivé objavy vrátane profilov lesbickej architektky Emilie Winkelmann a trans-architektky Hildegard Schirmacher. Autori uznávajú výzvy spojené so skúmaním histórie LGBTQ+ v kontexte architektúry a zamýšľajú sa nad krehkosťou zvyšných dôkazov. Text tiež skúma, ako možno hmotné objekty interpretovať z queer perspektívy. Tieto poznatky prispievajú k hlbšiemu pochopeniu osobného a profesionálneho života queer architektov v priebehu histórie a zdôrazňujú ich odolnosť a prínos pre túto oblasť.

 

Rozmanitosť sa stala skutočnosťou. V dejinách architektúry však ešte nedošlo k de-diskriminácii,“ týmito slovami uvádza Wolfgang Voigt, bývalý zástupca riaditeľa DAM vo Frankfurte, svoju knihu o homosexuálnych architektoch, ktorej spoluautorom je Uwe Bresan. Bresan pracoval ako výskumný asistent v Nemeckom múzeu architektúry. Od roku 2008 je redaktorom časopisu AIT a od roku 2017 zástupcom šéfredaktora. Autori sledujú začiatok liberalizácie prístupu americkej spoločnosti ku queer osobám od roku 1969. Tvrdia, že v Nemecku k tejto liberalizácii došlo až v roku 1994 novelou paragrafu 175. Podľa Voigta a Bresana to, čo je v iných oblastiach už štandardom, je v dejinách architektúry stále tabu a ich cieľom je to zmeniť.

 

Podľa Voigta a Bresana je interpretácia diela vo vzťahu k životopisu umelca bežnou praxou v dejinách umenia, hudbe, filme a literatúre, ale nie v architektúre. Skutočnosť, že väčšina architektov predstavených v knihe existovala bez škandálu, nič nemení na tom, že boli latentne vystavení nebezpečenstvu. Paralelne s krízou AIDS v 80. rokoch, keď si „homosexuálna choroba“ vyžiadala obete aj medzi architektmi, sa tabu uvoľnilo. „Na druhej strane, v prípade nemeckých úmrtí v dôsledku AIDS sa dodržiavala diskrétnosť. Uvádzalo sa, že ich život sa skončil po ‘vážnej chorobe’,“ zhrnul Voigt. V prieskume sa takmer polovica queer architektov v USA „stretla s homofóbnymi poznámkami“. V Nemecku podobná organizácia (zatiaľ?) neexistuje. Na Slovensku môžeme len snívať. Podľa Voigta je „strach z odmietnutia dôvodom, prečo sú homosexuálni architekti opatrní. Nemôžu sa spoliehať na to, že budú uznávaní ako solídni,“ hovorí sklamaný Voigt.

 

Hlavná časť knihy obsahuje zaujímavé prípadové štúdie. Autori „nemajú záujem dokázať homosexuálny štýl navrhovania“, hoci k presvedčeniu o súvislosti medzi sexuálnou deviáciou a navrhovaním nás priviedla téza Susan Sontagovej o kultúre kempov. Autorov zaujíma, ako orientácia ovplyvňuje prácu architekta. „Ide o rekonštrukciu neistých existencií a podmienok, v ktorých architekti vykonávali svoju profesiu – či už tým, že si chránili súkromný život, alebo tým, že sa zriekali svojho sexuálneho života. Zaujímavý je aj vplyv homosexuálnych sietí medzi kolegami. Skutočnosť, že výskum tejto témy sa môže opierať len o úzku pôvodnú pramennú základňu, vyplýva z predmetu výskumu. Sexuálna orientácia bola tajomstvom. Stačí čítať queer zdroje a dešifrovať, čo sa pravdepodobne skrýva za fasádou. Výskum pre knihu odhalil nielen „dizajnérov s preferenciou štýlu, dekoru, elegancie a povrchu, ktoré zodpovedajú homosexuálnym klišé“, ako hovorí Voigt, ale aj dizajnérov, modernistov a urbanistov.