Text: Karolína Bujdáková
Empatia? Ako veľmi sa dokážeme vcítiť do každodennosti iných ľudí? Do ich vnímania sveta, ich prežívania, problémov či výziev s ktorými sa často stretávame aj my sami? A ako veľmi sa dokážeme vcítiť do každodennosti ľudí, ktorý tento svet vnímajú úplne inak? Do sveta detí s výnimočným spektrom vnímania akými sú deti s autizmom? Aké je vnímanie sveta takýmito deťmi a aké je vnímanie takýchto detí svetom?
Reflexiu na tieto otázky prináša performance projekt Petra Mazalána a Paulíny Ebringerovej, ktorí sa neboja spracovávať spoločnosťou tabuizované témy. Pri tvorbe sú často inšpirovaní osobnými skúsenosťami zo života a jeho bezprostredného okolia. Autizmus je jednou z tém, ktorá sa dotýka priamo Petra Mazalána vďaka synovcovi Felixovi, ktorý je jedným z množstva detí s poruchou autistického spektra.
Dielo Transplantatio preniká pod kožu výnimočnej inakosti dieťaťa s autizmom a nastoluje nezodpovedané otázky najbližších. “Čo keby sme dokázali úspešne transformovať orgány u jedincov, ktorí v súčasnosti nie sú schopní vyjadriť svoje jedinečné vnímanie sveta? Čo by sme sa dozvedeli o vnútornom svete dieťaťa s autizmom? Ako by niekto, komu telo alebo mysel bránia komunikovať spôsobom, ktorému rozumieme, opísal svoje radosti? Nad takýmito myšlienkami sa často zamýšľajú ich najbližší – najmä rodičia, ktorí snívajú o dni, keď ich neverbálne deti budú môcť hovoriť plynulou, artikulovanou rečou” Týmito slovmi prezentuje projekt Transplantatio jeden z jeho autorov – Peter Mazalán.
Dielo uvedené v rámci festivalu Biela Noc 2024 sa odohrávalo v priestoroch bývalej uhoľnej kotolne v suteréne Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave. V tridsiatich minútach, pri minimálnej scéne. Za sprievodu violy a spinetu pozorujeme na plátne premietané chaotické pohyby niečoho neurčitého. Modelovanie. Modelovanie človeka? Dieťaťa? Na plátne sa premieta chlapec v podobe postavičky z 3D programu. Modeluje ho muž sediaci za počítačom pred plátnom in-situ. Mení mu proporcie akoby bol z plastelíny. Medzitým model
otáča, kamera sa okolo neho pohybuje neprirodzeným a niekedy sekavým spôsobom, ktorému sa nedá rozumieť. Je také aj vnímanie autistického dieťaťa, alebo je takto vnímané autistické dieťa okolím?
Keď je dieťa “domodelované”, muž za počítačom model uloží a “pretiahne” ho do iného programu. Na plátne sa ocitá model dieťaťa zasadený do piestoru kotolne v ktorej práve sedíme. Z predného radu hľadisku vstávajú tri postavy- žena a dve deti. Dvaja chlapci.
Prechádzajú pred plátno a sadajú si na stoličky. Felix už viac nie je postavičkou v počítačovom programe, sedí pred nami. Matka Felixovi pomáhá nasadiť si okuliare ktoré na plátno premietajú to, čo Felix vidí – nás, divákov a priestor kotolne v ktorom sa nachádzame.
Z reproduktorov zaznie hlas. Roztomilý hlas malého chlapca, ktorý rozpráva na svoju mamu. Pocit, ktorý Felixova matka nikdy nezažila. Pomocou umelej inteligencie a nahratých zvukov, ktorými sa Felix vyjadruje vytvorili Peter Mazalán a Paulína Ebringerová autentickú reč
Felixa ktorú zasadili do diela Trasplantatio.
Mrazivá a krásna, emočne silná realita, ktorú sme vďaka dielu mohli zažiť v priamom prenose, s reálnou rodinou ktorá prvýkrát počula plynulú reč svojho výnimočného syna. Napriek tomu, že hlas či mimika sa dá pomocou dnešných technológií vytvoriť aj zo statickej fotografie, autor diela pripomína že: “Bohatstvo našich vnútorných svetov však stále zostáva mimo dosahu umelej inteligencie… “
Autori priniesoli dielo, ktoré sa síce odohráva v ponurom industriálnom priestore, no jeho odkaz je viac ako poetický a pozitívny. Na úvod sa v dokonalej akustike starej kotolne niesla Mozartova sonáta, ktorú skomponoval ako zázračné dieťa vo veku Felixa. Práve umiestnenie projektu malo evokovať akýsi ťažko dostupný vnútorný ale o to viac bohatý a magický svet.
