Obrázky spomenikov – zabudnutých pamätníkov partizánskych bojov a veľkých víťazstiev na území krajín bývalej Juhoslávie – doslova zaplavili v posledných rokoch internet. Séria fotografií belgického fotografa Jana Kempenaersa (pozri Neutelings 2008) z rokov 2006 – 2009 po prvýkrát predstavila medzinárodnému publiku tieto umelecké diela. Svet znovu objavil osamelú, divokú a melancholickú krásu týchto ikonických hviezd betónovej utópie. Akoby stáli mimo času a priestoru, akoby prišli z iného sveta, o ktorom sa už viac nedozvieme. Niektoré z nich sú udržiavané, iné poškodené a po niektorých z nich pomaly miznú posledné stopy. Retrofuturizmus, abstraktný brutalizmus či totalitný monumentalizmus – to všetko sú nálepky, ktorými sa ich pokúšajú kategorizovať historici umenia. Ani jedno z týchto pomenovaní nesedí úplne. Čo však zostáva, je ich divoká, všetkým kritériám sa vymykajúca krása a strašná rozpoltenosť, ktorá nezmizla ani po rokoch.
Otázka, prečo došlo k takémuto výrazovému stvárneniu pamätníkov na partizánske boje práve tu na Balkáne, bola už položená mnohokrát. Posun smerom k minimalistickej abstrakcii bol jedným zo zámerov režimu J. B. Tita, snahou odlíšiť sa od opisnej monumentality sovietskeho typu. Sprvu bol Tito v istom zmysle Antistalin. Rovnako totalitný v myslení, ale odlišný vo výraze. Neskôr, po veľkom rifte so Sovietskym zväzom a jeho satelitmi (1948), bola určitá umelecká sloboda trademarkom juhoslovanskej tretej cesty. Ďalším veľmi relevantným argumentom je hypotéza, že potreba zmierenia v povojnovej Juhoslávii si vyžadovala abstraktný a vysoko symbolický jazyk. Mnohí pamätníci týchto bojov boli v čase výstavby diel ešte živí a mnohí nebojovali na víťaznej strane… Tito akoby cítil, že príliš realistická figúra víťazného partizána by k tomuto zmiereniu sotva prispela – cintoríny boli plné nielen nacistických, ale aj partizánskych obetí. Korešpondencia s lokalitou tu dosahovala nebývalej naliehavosti nielen vo väzbe na historické udalosti, ale aj svojou kompozičnou kvalitou vo vzťahu k okolitej krajine. Iba málo z nich je umiestnených priamo v urbánnom prostredí (Maribor, Zenica, Sisak), väčšina stojí na odľahlých miestach uprostred hôr, na rôznych vyvýšených mohylách či v prírodných amfiteátroch. Najmä bosnianske, chorvátske a srbské hory, kaňony a rokliny ponúkajú scenérie, v ktorých veľké brutalistické gestá nepôsobia nepatrične. Skrývajú v sebe divokú estetiku Balkánu podanú vo väčšine prípadov vysoko umeleckým jazykom. Predstavme si aspoň niektoré z nich.
Tjentište
Jedným z najikonickejších spomenikov je pamätník bitky na Sutjeske v bosnianskom Tjentišti. Toto miesto je azda najznámejším symbolom gerilového boja Titových partizánov proti nemeckej a talianskej presile. V januári 1943 sa odohrala slávna bitka na Neretve a v máji spustili sily Osi operáciu Čierna skrinka, v rámci ktorej stálo 127-tisíc nemeckých a talianskych vojakov proti 22 tisíckam partizánov. Partizáni v zúfalých ústupových bojoch stratili vyše 7-tisíc mužov, avšak Titovi sa nakoniec podarilo v ťažkom horskom teréne ustúpiť smerom do východnej Bosny (pozri Niebyl 2018). Étos tejto obrannej bitky bol nielen v heroickom úsilí zachrániť ranených, ale, ako sa neskôr ukázalo, Sutjeska znamenala aj istý bod zlomu – bola to posledná veľká Titova prehra, po tomto dátume sa už karta začala obracať. Mohutná fraktálová kompozícia od autorov Miodraga Živkovića a Ranka Radovića bola postavená v rokoch 1964 – 1971. Skulptúra s ostrými hranami symbolizuje nielen kamennú roklinu Sutjeska, cez ktorú sa nakoniec podarilo Titovým vojakom ustúpiť do bezpečia, ale s istým presahom ju možno interpretovať aj ako „krídla víťazstva“. Štíhla silueta plná hrán a zlomov pripomína dianie pred dávnymi rokmi – situácia sa menila každým dňom a bolo treba naozaj veľa odhodlania, aby človek po všetkých tých porážkach veril v konečné víťazstvo. Sám Živković (pozri Niebyl 2018, s. 177) povedal: „Skulptúra symbolizuje iba prielom a víťazstvo.“ Vnútorné strany pamätníka sú doplnené figurálnymi motívmi partizánov bojujúcich v zúfalom obkľúčení.
Nemecká historička Heike Karge (tamže) však kritizuje fakt, že pomník opomína nezmyselnosť vojnového utrpenia a smrti, ako aj bolesť tých, pre ktorých pomoc nikdy neprišla. Ostré zlomy a hrany, akcelerujúce smerom do strán a nahor, akoby naozaj dávali najavo, že jedinou cestou je prebojovať sa von, nehľadiac na straty… Motív zmierenia, tak často prítomný u iných spomenikov, tu kompletne absentuje. Tjentište sa stalo jedným z najpopulárnejších cieľov výletov v časoch bývalej Juhoslávie. Miesto ponúka jedinečnú krajinnú kulisu a biele hrany pamätníka sú vidieť zo všetkých miest údolia. V 70. a 80. rokoch ich čistili každý rok a aj dnes sú v celkom dobrom stave. Vizuálny dojem z miesta je strhujúci. Pri pohľade zdola sa nám zdajú mohutné betónové bloky tvrdé, uzavreté a takmer nepreniknuteľné. Sú mierne asymetrické, naznačujúc nerovný boj a vnášajúc do kompozície citeľné napätie. Len čo však vystúpime hore do malého amfiteátra, rozohrajú sa ich siluety do formy víťazných krídel a človek jednoducho pociťuje istú úľavu. Okolitá zelená mäkká krajina trochu obrusuje tvrdé tvaroslovie pamätníka a dáva celému miestu skôr kontemplatívny charakter. Ovocné stromy, zelené lúky a najmä úzka stužka cestičky vinúcej sa v dvojitom oblúku akoby naznačovali, že predsa len nadišiel čas zmierenia…
Kosmaj
Neďaleko Belehradu, smerom na juh, sa panónska rovina postupne mení na pahorkatú krajinu plnú dubových a javorových lesov, malých vinohradov či kľukatých lesných ciest. Lesnými zákrutami prichádzame ku Kosmajskej hore a po pár krokoch hore spustnutými schodmi sa nám zobrazí výjav ako z dávnej sci-fi – medzi konármi stromov zbadáme ostré cípy obrovskej hviezdy. Pamätník Kosmaj bol vytvorený roku 1970 (autori Vojin Stojić a Gradimir Medaković) ako pocta tzv. kosmajskému partizánskemu oddielu a všetkým jeho členom padlým v národno-oslobodzovacích bojoch počas 2. svetovej vojny. Kosmajská brigáda sa postupne rozrástla z niečo vyše 60 zakladajúcich členov na batalión s vyše tisíckou bojovníkov. Zúčastnila sa všetkých gerilových akcií a keď bola v marci 1945 rozpustená, nebol už nažive takmer nikto z jej zakladajúcich členov (Niebyl 2018)… Spomenik Kosmaj tvorí 5 špicatých betónových monolitov, ktoré spolu vytvárajú tvar hviezdy vysokej vyše 40 metrov. Sivá farba pohľadového betónu však ani dnes nedokáže skrotiť obrovskú traskavú energiu zrodu – betónové bloky sa najprv zbiehajú koncentricky k sebe, aby sa rozprskli do všetkých strán ako výbuch supernovy. Metafora vojnového zápasu, v ktorom sa roku 1945 zrodila nová Juhoslávia, tak nemohla dostať priliehavejšie vyjadrenie. Špice hviezdy naznačujú iba smer a ukazujú nám, že idea komunizmu nemá fyzické ohraničenie a je bezohľadná k životom ostatných. Energiu stredového bodu, z ktorého sila pamätníka exploduje do všetkých svetových strán, tak cítiť aj po vyše 50 rokoch od jeho vzniku. A rovnako cítiť depresiu zo stečeného, z opršaného a vyblednutého pohľadového betónu – tohto brutalistického symbolu márnosti veľkého červeného sna. Korešpondencia s lokalitou je skôr historická než kompozičná a tvrdý kontakt špicov hviezdy s nebom a malebnou okolitou krajinou akoby potvrdzoval, že kosmajský pamätník je skôr emblematickým vyjadrením triumfu než reminiscenciou na padlých… Vo chvíľach svojho zrodu slúžil na potvrdenie legitimity Titovho režimu, ktorá už začala byť v niektorých kruhoch spochybňovaná. 70. roky boli obdobím, keď už pomaly umierali pamätníci krutých vojnových bojov a kolektívna pamäť národov bývalej Juhoslávie už začala byť nahlodávaná ideou konzumerizmu a materiálneho „happy life“. Titov veľký sen sa začal roztápať ako kocka ľadu v Coca-Cole a po niekoľkých posledných pokojných rokoch výsledná zmes napokon explodovala ako kosmajská hviezda…
Kozara
Hlboko v lesoch severnej Bosny leží región Kozara. Rovnomenný národný park je najstarším v Bosne a Hercegovine a tento kraj bol celé dekády spájaný so silnou partizánskou tradíciou. Husté ihličnaté lesy, zlá dostupnosť a istá odľahlosť miesta ho priam predurčovali na gerilovú činnosť. V roku 1942, krátko po tom, ako sa partizánom podarilo dočasne oslobodiť niekoľko miest a dedín v severnej Bosne, sa začala pozornosť vojsk Osi obracať na tento ťažko dostupný kraj. Proti takmer 40-tisíc vojakom spojených nemecko-ustašovských síl tu stálo okolo 3-tisíc partizánov a cca 60-tisíc dobrovoľníkov. Konflikt trval vyše 2 mesiace a priniesol smrť vyše 25 tisíckam povstalcov. Kozarské lesy boli doslova skropené krvou a nenávisť tu pretrvala dlhé roky po vojne.
Prvé roky po 2. svetovej vojne nebol kozarský príbeh v popredí oficiálnej ideológie. Až s postupným etablovaním Bosny a Hercegoviny ako samostatnej republiky v rámci juhoslovanskej federácie došlo k jeho oživeniu. Spomenik bol odhalený 10. septembra 1972 a jeho autorom je popredný juhoslovanský sochár Dušan Džamonja (pozri bližšie Niebyl 2018).
Máloktorý zo spomenikov má také komplikované tvaroslovie a takú zložitú štrukturálnu konfiguráciu. 33 metrov vysoký cylinder je zložený z 20 betónových blokov vystužených oceľovými plátmi. Džamonja vytvoril metalický dance macabre uprostred bosnianskych hôr, nekonečnú hru svetla a tmy, života a smrti, víťazstiev a porážok… Symetrický charakter a monotónne striedanie vystupujúcich a ustupujúcich plôch navodzuje až dojem nejakého mechanického zariadenia alebo súčiastky zložitého stroja. Má poukázať na to, že zásluhy mŕtvych a živých sú rovnako dôležité a konečné víťazstvo sa zrodilo až po rade bolestivých porážok. Z geometrickej pravidelnosti detailov textúry však už presakuje triumfálna neľudskosť Titovho režimu – pamätník nie je príliš inkluzívny a bratstvo i jedinstvo akoby fungovali iba medzi víťazmi… Spomenik je v udržiavanom stave a na rozdiel od mnohých iných mu trochu chýba emócia nostalgie, smútku či zmierenia. Je mechanickým závitom, nemilosrdne odpočítavajúcim v monotónnom rytme každému, čo jeho jest – tomu život, tomu smrť, tomu život, tomu smrť…
Mostar
Partizánska nekropola nad Mostarom, takmer surrealistická alegória Bogdana Bogdanovića, zobrazuje mesto padlých partizánov ako pendant voči skutočnému Mostaru. Nad ním sa týči Mostar mŕtvych, so všetkými svojimi uličkami, zákutiami, dvormi aj minaretmi. Je miestom oscilujúcim medzi spomínaním a zabúdaním, akoby sa nevedelo rozhodnúť, či odísť do histórie, alebo sa neustále vracať. V časoch, keď ho Bogdanović navrhoval (1965), prežívala titovská Juhoslávia svoj pomyselný vrchol – ideológia bratstva i jedinstva sa zdala všeobecne akceptovanou a zdalo sa, že antifašistická tradícia spojila Bosniakov, Chorvátov aj Srbov navždy. Dualita, ktorú reprezentuje cintorín, je podaná veľmi opatrne, tak aby nenarúšala krehkú stabilitu povojnovej spoločnosti. Jej hlavný motív sa opiera o vzťah živých k padlým, títo reprezentujú večný a krutý kolobeh života – aby jedni mohli žiť, druhí museli padnúť.
Miesto nie je sakrálne v pravom zmysle slova – jemne naznačený vzťah medzi kresťanstvom a islamom sa tu mieša s množstvom eklektických Bogdanovićových motívov. V 70. rokoch to bolo miesto letných stretnutí priateľov či párov počas horúcich mostarských podvečerov, rodinných piknikov, ale aj sinistrálne memento mori, že to, čo máme, bolo draho vykúpené krvou. Táto zjednocujúca symbolika sa začala postupne rozkladať už v 80. rokoch. Pár rokov po Titovej smrti začali pribúdať šovinistické a nacionalistické graffiti a nekropola bola postupne brutálne ničená vandalmi. Vojna, ktorá prišla do Mostaru na jar 1992, dokonala zvyšok a zanechala dodnes hlboko rozdelené mesto. A po roku 1995 sa mostarská nekropola stala miestom, kde vojna pokračuje ďalej, aj keď už inými prostriedkami. V júni 2022 vandali zničili všetkých vyše 700 náhrobkov. Bogdanović vedel, že mesto môže – podobne ako človek – zomrieť. A vedel aj to, že to ideálne mesto si stále nosíme v sebe, pretože inak nedokážeme štruktúrovať vonkajší svet. Dožil sa aj toho, ako bol Mostar v rokoch 1992 – 1993 zničený ešte viac ako v 2. svetovej vojne. V roku 1997 napísal (Mackić, Bogdanović 2015): „Obe mestá, Mostar skutočný aj mesto mŕtvych nad ním, si naďalej pozerajú do očí. Akurát tie oči sú už temné a vyhasnuté.“ Príbeh tak pokračuje ďalej. Aj 59 rokov po svojom vzniku sa mostarská nekropola zmieta medzi spomínaním a zabudnutím. Je ako bývalá Juhoslávia – ani mŕtva, ani živá.
Jasenovac
Neexistuje spomenik, ktorý by bol z konceptuálneho hľadiska ťažší ako kamenný kvet v Jasenovci. Miesto, ktoré už asi nikdy neunikne svojmu smutnému osudu a ktoré sa stalo v 40. rokoch symbolom pre balkánsky Osvienčim. Dnes sa už nedá presne zistiť, koľko desiatok tisíc Srbov, Židov, Rómov, ale aj antifašistických Chorvátov skončilo svoju pozemskú púť v tomto vyhladzovacom tábore… Zabudnuté miesto na bosniansko-chorvátskej hranici, ktoré nenašlo svoj pokoj ani 80 rokov po strašných udalostiach. Už v 50. rokoch silnel v spoločnosti tlak po umeleckom vyrovnaní sa s týmto strašným dedičstvom 2. svetovej vojny. Ani skúsení architekti a sochári si však netrúfali pustiť sa do tejto úlohy. Každá vypísaná súťaž, každé zloženie poroty vyvolávalo iba horkosť, neporozumenie a takmer vzájomnú nenávisť. Víťazný návrh Bogdana Bogdanovića roku 1960 (stavba bola dokončená roku 1966) preto vybral sám maršal Tito bez súťaže (pozri Niebyl 2018). Neexistovalo nič, čo by ani tak zdanlivo homogénnu spoločnosť, akou sa javila Juhoslávia 60. rokov, rozdeľovalo viac ako Jasenovac…
Jasenovac je dnes pietnym miestom postaveným na úplnej rovine. Prázdnota okolitej krajiny bez lesov dáva zlovestne tušiť, aký obrovský bol celý koncentrák… Dnes je krajina zjemnená umelými jazierkami, z ktorých sa ozývajú žaby a z okolitých lúk zase cvrčky. K pamätníku sa prichádza po dlhom chodníku, zostavenom zo železničných podvalov, symbolizujúcich nákladné vagóny, v ktorých obete privážali po tisícoch. Bodganovićov vysoko konceptuálny návrh kamenného kvetu/krídla je vyslovene lyrický a vyhýba sa akejkoľvek personifikácii obetí a vrahov. 24 metrov vysoká betónová skulptúra zložená zo 6 ramien pôsobí, ako by chcela vzlietnuť. Žiaden z pamätníkov nevyžaruje takú zúfalú túžbu po zmierení a odpustení ako tento… A napriek tomu tu Srbi, Chorváti aj Židia dodnes spomínajú na svojich mŕtvych oddelene, každý národ v iný deň.
Spomenici dnes…
Dnes sú mnohé pamätníky opustené a sprevádza ich atmosféra tiesne, nostalgie a zmaru. Stali sa mimozemšťanmi zabudnutými kedysi dávno na tejto zemi, „smutnými tvárami na veselej svadbe“ (Robert 2016). „Na dnešných fotografiách už nie sú žiadni ľudia. Okolo nich je nálada ako ráno po párty: zvyšky cigariet a vyprchaného piva, vyhasnuté lampy… Je to pamiatka po socialistickej párty, ktorá sa skončila,“ píše Willem Jan Neutelings (2008). Zmenila sa aj ich politická konotácia. Niekdajšie symboly inklúzie, víťazstva, bratstva i jedinstva sa stali symbolmi rozdelenia, nepochopenia a horkosti. A možno práve toto je to, čo im dáva nový význam: „V ich dezolátnom stave prestávajú byť symbolmi víťazstva a po prvý raz sa stávajú symbolmi smútku. Zdá sa, že sa dívajú s ľútosťou na hrôzy, ktoré sa tu pred vyše 60 rokmi udiali. Možno práve toto ich robí citlivejšími, krajšími a efektnejšími…“ (Neutelings 2008). Spomenici tak potvrdzujú to, že príbeh architektúry a výtvarného diela sa nikdy nekončí okamihom dokončenia diela – ich posolstvo putuje ďalej našou pamäťou a je neustále reinterpretované. Ostávajú tak nemými svedkami časov, keď najdôležitejším bolo zároveň zabudnúť aj nezabudnúť. Zabudnúť na neprekonateľné hrôzy a rozpory, aby spoločnosť mohla normálne žiť a nezabudnúť, aby sa tieto hrôzy neopakovali. To sa, bohužiaľ, nakoniec nepodarilo.
Referencie:
Mackic, A.-Bogdanovic, B. (2015): The Partisan Necropolis: Mostar’s Empty Stare. Dostupné na: https://failedarchitecture.com/the-partisan-necropolis-mostars-empty-stare/, pristúpené 9. 6. 2023.
Neutelings, W. J. (2008): Jan Kempemaers – Spomenik. Roma Publications.
Niebyl, D. (2018): Spomenik Monument Database. FUEL Design & Publishing. London.
Robert, N. (2016): Brutal Socialist-era Yugoslavian Monuments – the Spomenik, dostupné na http://yomadic.com/yugoslavian-monuments-map/, pristúpené 22. 3. 2022.
© 2024 Matej Jaššo, UM STU Bratislava
Matej Jaššo pôsobí na Oddelení priestorového plánovania Ústavu manažmentu STU, je absolventom sociálnej psychológie (1997), má doktorát z urbanizmu (2004) a habilitáciu z priestorového plánovania (2015). Venuje sa najmä témam ako regionálna identita, participatívne plánovanie, regionálny marketing a manažment, urbánna sémiotika, teória a etika priestorového plánovania a plánovacia kultúra. Je autorom interdisciplinárneho konceptu „Mesto ako osobnosť a jej priemet v urbánnej sémiotike“. Jeho prednášky sa konali na viacerých prestížnych univerzitách (Viedeň, Volos, Priština, Newcastle upon Tyne, Belehrad, Praha…). Je vedeckým koordinátorom siete Spa-ce.net, združujúcej výskumné ústavy a univerzity, zamerané na priestorové plánovanie v strednej a juhovýchodnej Európe.
Text vyšiel v magazíne Koncept 08 v novembri 2024